5. augusta 2001

   

31 / 2001

 

úvod

      

  

úvod    

z  domova    

 duchovná obnova    

liturgia    

zo sveta    

vatikán    

pre deti    

mládež    

kultúra    

listáreň    

oznamy    

    publicistika    

    misie    

archív - ročník 2000    

archív - ročník 2001    

e-mail redakcii    

webmaster    

 

   

Sme Božie deti

Keď sa človek narodí, potrebuje, aby sa oň niekto postaral. Je mu jedno, kto si ho pritúli, kto ho prebalí a kto mu dá najesť. Niekto k nemu musí prísť, keď to potrebuje, inak plače. Nemôžete sa od neho vzdialiť. Nožičky sú ešte slabé, nešikovné a nevládzu vás nasledovať. Nevidí vás a žalostne plače. Myslí si, že ste ho opustili. Darmo sa mu prihovárate. Keďže vás nevidí, nemôže sa vás dotknúť, a tak akoby ste preň neboli.
Za pár mesiacov mu nožičky zosilnejú. Dokáže za vami pobehnúť. Keď sa mu spoza rohu prihovoríte, radostne vás hľadá. Ale nesmie to trvať dlho. Ak nie ste v dosahu alebo sa hneď neozvete, rozplače sa.
Za ďalší čas dieťa pochopí, že aj keď za sebou zavriete dvere bytu, neodchádzate navždy. Vie, že sa vrátite. Už to niekoľkokrát skúsilo a vždy ste sa vrátili. Chvíľku sa spokojne hrá, ale potom mu čas, keď nie ste s ním, začne pripadať príliš dlhý. Stráži zatvorené dvere a plače.
Prejdú ďalšie mesiace a dieťa vie, že si poň prídete do škôlky, že sa vrátite domov, aj keď s ním nie ste celý deň. Vo svete, ktorý pozná, si je isté. Ale stačí, aby sa ocitlo niekde, kde je to preň zložité, zasa vás hľadá, volá, a keď hneď neprichádzate, plače.
Prejde niekoľko rokov. Dieťa je samostatné. Samo odchádza z domu, objavuje svet. Vy čakáte na jeho návrat, tešíte sa z jeho rozžiarených očí, z nadšeného rozprávania o krásnom svete, ktorý treba objaviť, počúvate aj sťažnosti, krivdy a žiale. Niekedy len vypočujete, inokedy poradíte. Dieťa vie, že k vám kedykoľvek môže prísť, a vy viete, že skutočne príde.
Pozorujem svoje rôzne veľké deti a ich pokusy o samostatnosť. A premýšľam o sebe. Koľko mám práve mesiacov ako Božie dieťa? Som novorodenec, ktorému je jedno, kto ho poteší? Potrebovala by som sa Boha spolu s Tomášom dotýkať, aby som uverila v jeho prítomnosť a nebolo mi do plaču? Alebo som iba netrpezlivá, keď hneď neodpovie na moje zavolanie? Potrebujem rýchlu odpoveď už len vtedy, keď mi je naozaj ťažko, keď zablúdim v neznámej časti sveta? Dokážem byť skoro dospelá a vedieť, že môžem kedykoľvek prísť, porozprávať sa a dostať odpoveď a radu vo chvíli, keď ju potrebujem? V každej skúške som inak veľké dieťa. Ale jedno viem určite: Som Božie dieťa a potrebujem svojho nebeského Otca.

K. Holcová

hore na zoznam rubrík...

 

 

       

tiráž    

   

 kontakt