|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2000
archív - ročník 2001
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Jednou nohou v nebi
„Z blata do kaluže”, „z dažďa pod odkvap” či „jednou nohou v hrobe”.
Slovné spojenia vyjadrujú situáciu núdze so zlou konšteláciou a ešte horšou
prognózou. Vo všakovakých situáciách s rozmanitými perspektívami je možný
iný postoj: „byť jednou nohou v nebi”. Čo to však znamená? Hoci sa tu
spájajú dve situácie - byť na zemi i v nebi zároveň - netreba pritom sedieť
na dvoch stoličkách ani slúžiť dvom pánom. Za neznámym spojením stojí:
byť telesne na zemi a duchom spočívať mimo tejto očiam viditeľnej skutočnosti.
Nemožné?
Život vnímame raz ako dobrodružstvo, vzápätí ako katastrofu. Sú situácie,
ktoré nás zmietajú a hádžu ako morský príboj o útes. A zas tie, keď už
nestojíme pevne na zemi a priam sa vznášame. Poznajú to zamilovaní, ale
aj vedci, športovci, starí rodičia, ba i deti, ktoré sa dokážu nadchnúť
bezvýznamnými maličkosťami... a vlastne asi každý človek so svojimi objavmi,
rekordmi, potomkami i svetom nedôležitých drobností. Keď sme šťastní,
je to perfektné. Je to kus neba celkom blízko. Vedľa či priamo v nás.
Ale čo vtedy, keď sme nešťastní? Čo v situácii, keď nevieme nájsť vnútorný
pokoj? Kto z nás niekedy nepocítil chcenie uraziť sa, zahorieť hnevom?
Človeku sa nechce hovoriť, soptíme ako Etna nad vystrašenými nešťastníkmi.
Kto toto pokušenie nezažil? A kto z nás mu odolal? S „jednou nohou v nebi”
však nemôžeme neodolať. Nemôžeme nechať ľudský hnev vylievať sa zo svojho
koryta bez ohľadu na škodu, čo spôsobí. S „jednou nohou v nebi” si uvedomujeme,
že chyba nikdy nie je len na jednej strane. Pripustíme možnosť iného uhla
pohľadu. Dáme tomu druhému priestor, aby vysvetlil, objasnil svoj postoj.
Uznáme, že aj iný môže mať kus pravdy a v každom je niečo hodné lásky.
Hoc len pre fakt, že človek je stvorený na Boží obraz a teda v každej
ľudskej bytosti možno vnímať iskru čohosi božského. Pre Boha je každý
človek objektom lásky. Je teda len našou nedokonalosťou, ak na druhom
nevieme nájsť nič hodné lásky. Alebo aspoň tolerantný prístup k nemu.
Keď Boh nemá problém vnímať ľudstvo v jednotlivých dejinných situáciách,
keď dokáže poznať každého po mene a ponúkať mu svoj plán lásky, nemalo
by byť problémom pre toho, kto Boha nasleduje vierou, vnímať prívetivo
a s priazňou aspoň hŕbku ľudí okolo seba...
„Bol som v chráme, ale už som von a zas pri starostiach sveta...,” vyriekol
mladý muž a zjavne chcel provokovať poukázaním na duchovnú schizofréniu:
v chráme byť nábožným, vo svete profánnym. Byť jednou nohou v nebi a zároveň
žiť svoj život, chvíle horkosti i radosti, vyžaduje do chrámu vnášať bôle
sveta, aby ich Boh premenil. A do seba vnášať a následne zo seba vynášať
čosi z atmosféry, ktorou nasiakneme v Božej blízkosti. Kráčať po zemi
s nebom v srdci. Kto je jednou nohou v nebi, nepotkýna sa. Stojí v nepochopiteľnej
rovnováhe, rovnováhe prameniacej z poznania - sme Boží.
Jana Víznerová
|
