|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2000
archív - ročník 2001
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Chrám sv. Egídia bazilikou minor
Počas svätej omše v Chráme sv. Egídia v Bardejove 29. septembra zverejnili
apoštolské breve (pápežskú listinu) Jána Pavla II., ktorým povyšuje bardejovský
farský kostol na baziliku minor. Košický arcibiskup metropolita Alojz
Tkáč oboznámil kňazskú radu s úmyslom požiadať Kongregáciu pre Boží kult
a disciplínu sviatostí o udelenie tohto titulu Dómu sv. Egídia už 7. júna
1999. Tá žiadosti vyhovela a chrám získal titul na sklonku Jubilejného
roka 23. novembra 2000.
Čestný titul bazilika minor sa udeľuje chrámom mimo mesta Ríma, ktoré
zohrávali dôležitú úlohu v živote veriacich. Ako sa uvádza v apoštolskom
breve, „rímski pápeži mali vo zvyku udeľovať zvláštne pocty chrámom, ktoré
sa skvejú starobylosťou, ozajstným staviteľským umením a posvätnosťou“.
Ján Pavol II. označil Chrám sv. Egídia za centrum duchovného života, ako
aj liturgickej a pastoračnej horlivosti. Ide o siedmy katolícky kostol
na Slovensku - po bazilikách v Šaštíne, Levoči, Nitre, Ľutine, na Starých
Horách a v Kežmarku -, ktorý nesie teno titul. „Bazilika minor ako pápežský
chrám má byť centrom, v ktorom sa dbá o štúdium a rozširovanie dokumentov
pápeža a Apoštolskej stolice,“ vysvetlil Mons. Tkáč v pastierskom liste
adresovanom veriacim Košickej arcidiecézy.
Bardejovský chrám je odteraz zjednotený s Petrovou katedrou aj liturgickými
sláveniami. Každý rok sa tu budú konať slávnostné bohoslužby v deň Katedry
sv. Petra 22. februára, na sviatok apoštolov Petra a Pavla 29. júna, ako
aj vo výročný deň voľby pápeža Jána Pavla II. 26. októbra. V chráme bude
umiestnený pápežský znak, znak Apoštolskej stolice a celé znenie apoštolského
breve. Na pečiatke baziliky, zástavách a rúchach možno používať pápežský
znak. Veľkým privilégiom pre veriacich je možnosť získať odpustky za obvyklých
podmienok aj na výročie posviacky baziliky 4. júna, v deň liturgického
slávenia sviatku patróna chrámu 1. septembra, na slávnosť sv. Petra a Pavla,
apoštolov, 29. júna, na výročie udelenia titulu 23. novembra a raz v roku
v deň podľa voľby veriaceho.
-Ka-
Na veži dňa
Leto má byť - a pre mnohých určite aj bolo - časom objavov. Niektorí
sa štverali do strmých výšok, iní sa plahočili púšťou alebo sa ponárali
do tajomných morských hĺbok, aby zažili zvláštny okamih: odhaľovanie tajomstiev.
Bez vysokého vstupného, bez kvalitnej výstroje aj bez víz každý deň otvára
bránu s ponukou k inému výstupu - na vežu dňa.
Posiedka je pre poľovníka výzvou celé hodiny bez pohnutia čakať na korisť.
Poľovníkov nie je veľa a ešte menej je v dnešnom uponáhľanom svete tých,
čo sú schopní tráviť v tichu a samote dlhší čas. A predsa to človek potrebuje.
Každý deň má jedinečnú ponuku vystúpiť nad svoje problémy a starosti,
povzniesť sa nad listovanie pocitmi i dojmami z ľudí. Získať múdrosť,
ktorá často prichádza až prekonaním stoviek ťažkostí. Múdrosť vedieť sa
zastaviť a zahĺbiť do seba. Lúskať čas a prežité okamihy. A tú chvíľu
možno nazvať vežou dňa. Na veži dňa sa natíska otázka - načo je čas? Je
spravodlivé, že všetko chce čas. Ako aj to, že každému je daný ten jeho.
Čas osobnej dĺžky a intenzity. Vyliezť na vežu dňa dáva možnosť vyťahovať
ako uhlíky z pahreby chvíle, ktoré vniesli do života čosi, čo sa ráta.
Mne osobne i človeku vedľa mňa. A čo sa - azda ako to podstatné -, bude
raz rátať vo večnosti. Kiežby sme spoznali hodnotu prežitého dňa. Jednotlivé
dni nie sú perly z roztrhnutého náhrdelníka čo sa rozkotúľali v tráve.
Dni vytvárajú mozaiku, kde všetko so všetkým súvisí, aby vytvorilo obraz
na záverečnú „výstavu“. Čo sme „namaľovali“ svojím životom? Chaos či súlad
hodnôt a konania? Každý deň nadobúda cenu pre konkrétny okamih, pre vyrieknuté
slová, vykonané skutky, pre človeka - „každý deň stretnúť človeka, to
stačí“. Vyliezť na vežu dňa umožní povedať si: tento deň stál zato. A
ak chceme vylúčiť svoju malichernosť, najlepšou podmienkou je Božia spoločnosť.
Objektív Božích kritérií. Stovky kilometrov som v tomto lete prekonala,
aby som na chvíľu oddychovala. Ale ako mi následne - v objektíve rekapitulácie
prežitého - došlo, hlavne kvôli zážitku takej všednej a zároveň i nevšednej
veci: byť uprostred dobrých ľudí. Toto poznanie spečatil jeden z nich,
keď dodal - „ďakujem za spoločnú dovolenku.“
V závere leta sa tak automaticky žiada zvolať k Bohu: „Ďakujem za prežitý
čas! Za úrodu, ktorú priniesol môjmu životu, kde robotníkom som ja sama
a sediac na veži leta kalkulujem, či žatva bola naozaj veľká“. Nejde o
to, či veľa pršalo alebo svietilo slnko, či sme pocítili slanosť mora
alebo vystúpili na dvojtisícovku a teraz máme prázdne vrecká. Konto sa
malo naplniť iným bohatstvom. Vedieť sa rozdeliť, spolucítiť, dať čosi
zo seba. A umožniť druhým zážitok zo stretnutia s dobrým človekom. Preto
denne, keď vo chvíli rekapitulácie prežitého 24-hodinového cyklu vystúpim
na vežu dňa (lebo najlepší prehľad sa získava z nadhľadu) prosím: „Daj,
Pane, aby tí vedľa mňa mohli zažiť dobrého človeka. Len s Tebou sa takým
človekom môžem stávať aj ja“. Vyrieknuť to Bohu, zliezť z fiktívnej veže
a s Božou perspektívou v oku kráčať ďalej. Aby mozaika našich životov
bola pedantným, zmysluplným dielom.
Jana Víznerová
|
