|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2000
archív - ročník 2001
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Naša účasť na misiách
Z posolstva pápeža Jána Pavla II. na 75. svetovú misijnú nedeľu 21.
10. 2001
Svätý Otec si pri písaní tohtoročného misijného posolstva vytvoril vnútornú
dispozíciu vďakyvzdania slovami žalmistu: Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať
naveky (Ž 89, 2). Nadviazal na zúročenie milostí a duchovných darov Jubilea
spásy. Napriek tomu, že vo svete akoby sa všetko rúcalo, Ján Pavol II.
vkladá novú nádej do misijných aktivít kresťanov univerzálnej Cirkvi.
Najprv nás upozorňuje na „štartovú čiaru” - na kontempláciu pred Spasiteľom.
V tomto duchu napísal:
„Je čas pozerať vpred, s pohľadom upretým na Ježišovu tvár (porov. Hebr
12, 2). Duch nás volá ,nasmerovať sa do budúcnosti, ktorá nás očakáva’
(Novo millennio ineunte, 3), svedčiť o Kristovi a vyznávať ho, vzdávajúc
vďaky za ,divy’, ktoré Boh pre nás vykonal: Misericordias Domini in aeternum
cantabo (Ž 89, 2). Pri príležitosti vlaňajšej Svetovej misijnej nedele
som pripomenul, že misijné úsilie pramení z rozpaľujúcej kontemplácie
Pána Ježiša. Kres-ťan, ktorý kontempluje Ježiša Krista, nemôže nezažiť
uchvátenie nadšením (porov. O zasvätenom živote, 14) pre úsilie svedčiť
o svojej viere v Krista, jediného Spasiteľa človeka. Kontemplácia tváre
Pána Ježiša podnecuje v učeníkoch ,kontempláciu’ tvárí ľudí okolo nás:
veď Pán Ježiš sa stotožňuje so svojimi najmenšími bratmi (porov. Mt 25,
40, 45). Kontemplácia Ježiša ,prvého a najväčšieho evanjelizátora’ (Evangelium
nuntiandi, 7), nás mení na evanjelizátorov. Uvedomujeme si jeho vôľu dať
večný život tým, ktorých mu Otec zveril (porov. Jn 17, 2). Boh chce, aby
boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2, 4), a Ježiš vedel,
že Otcovou vôľou bolo, aby ohlasoval Božie kráľovstvo aj v iných mestách:
lebo na to som poslaný (Lk 4, 43). Ovocím kontemplácie ,najmenších bratov’
je objav, že každý človek, aj keď niekedy tajomným spôsobom, hľadá Boha.
Veď je ním stvorený a milovaný... Kristus je nové svetlo, ktoré osvecuje
každého človeka prichádzajúceho na svet (porov. Jn 1, 9): každý človek
ho hľadá ,hmatajúc’ (porov. Sk 17, 27), hnaný vnútornou príťažlivosťou,
ktorej pôvod ani on dobre nepozná... S tým cieľom nás v nových Turícach
rozpaľuje ohňom svojho Ducha, svojou láskou a prítomnosťou: ... ja som
s vami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28, 20).”
Vzťah kresťanov ku Kristovi po duchovnej obnove Jubilejného roka vyúsťuje
do nových misijných aktivít. Cirkev v tomto smere ponúka priestor najmä
laikom. Svätý Otec ich vyzýva: „Je pre nás česť, že nás Pán opäť s dôverou
a veľkým milosrdenstvom volá do služby (porov. 1 Tim 1, 12-13). To nie
je povolanie iba pre niektorých, ale pre všetkých, každého v jeho životnom
stave. V súvise s tým som v apoštolskom liste Novo millennio ineunte napísal:
,Toto nadšenie určite vzbudí v Cirkvi novú misionársku horlivosť-,
ktorá sa nebude môcť preniesť iba na nejakú skupinu špecialistov, ale
bude musieť zapojiť do zodpovednosti všetkých členov Božieho ľudu. Kto
naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale musí ho ohlasovať.
Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné
úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín’ (NMI 40)”.
Hlava Katolíckej cirkvi nanajvýš zodpovedne myslí na tých, ktorým dar
viery a Kristovej dobrej zvesti zatiaľ nikto neponúkol. Vyjadril sa o tom:
„V srdci si uchovávam tvár ľudstva, ktorú som mohol kontemplovať počas
môjho putovania svetom: je to Kristova tvár odzrkadľujúca sa v chudobných
a trpiacich, Kristova tvár svietiaca z tvárí tých, čo žijú ako ovce bez
pastiera (porov. Mk 6, 34). Každý muž a žena majú plné právo, aby im bolo
,mnoho’ zvestované.”
K pozornosti, dobročinnosti a duchovnej podpore nás Svätý Otec vyzýva
láskavými slovami: „Ako nepamätať pri tejto príležitosti na všetkých misionárov
a misionárky, kňazov, rehoľníčky a rehoľníkov, laikov, ktorí urobili z
misie ad gentes na celý život dôvod svojho jestvovania? Svojím životom
ohlasujú vďaky Pánovi naveky (Ž 89). A neraz sa to ,naveky’ končí vyliatím
krvi...
Tento rok si pripomíname 75. výročie ustanovenia misijnej nedele. Bol
to pápež Pius XI., ktorý prijal požiadavku Pápežských misijných diel šírenia
viery a ustanovil ,deň modlitieb a propagácie misií’, aby sa slávil v
ten istý deň vo všetkých diecézach, farnostiach a ustanovizniach katolíckeho
sveta. Toto podnecuje štedrosť v prospech misií. Odvtedy je Svetová misijná
nedeľa zvláštnou príležitosťou pripomenúť celému Božiemu ľudu stálu platnosť
misijného poslania, lebo ,misia sa týka všetkých kresťanov, všetkých diecéz
a farností, ustanovizní a združení’ (Redemptoris missio, 2). Zároveň je
výbornou príležitosťou uvedomiť si, že ,misie nepotrebujú iba pomoc, ale
spoluúčasť a predovšetkým lásku k chudobným. Všetko, čo sme dostali od
Boha, život ani hmotné dobrá - nie je naše’ (tamže, 81). Tento deň je
dôležitý v živote Cirkvi aj preto, lebo ,učí darovať: v slávení Eucharistie,
ktorá je obetou, Bohu a všetkým misiám vo svete’ (tamže).
Opäť začni od Krista, kto si našiel milosrdenstvo.
Opäť začni od Krista, kto si odpustil a prijal odpustenie.
Opäť začni od Krista, kto poznáš bolesť a utrpenie.
Opäť začni od Krista, kto si pokúšaný vlažnosťou: rok milosti je čas bez
hraníc.
Opäť začni od Krista, Cirkev nového tisícročia...
Mária, Matka Cirkvi, Hviezda evanjelizácie, kráčaj s nami tak, ako si
bola s apoštolmi v deň Turíc. K tebe sa utiekame s dôverou, aby nám Pán
na tvoj príhovor dal dar vytrvalosti v misijnej úlohe, ktorá je úlohou
celej svätej Cirkvi. Týmto preniknutý vás všetkých požehnávam.”
(Z posolstva Jána Pavla II. na 75. misijnú nedeľu)
A vy kam pôjdete?
Katechétka vysvetľovala deťom podobenstvo o poslednom súde. „A teraz
si to vyjadríme názorne,” povedala im. „Nakreslite do zošitov, ako si
posledný súd predstavujete vy. Dobré ovečky namaľujte biele, zlé čierne...”
Deti sa pustili do práce, katechétka prechádzala pomedzi ne. „Pekné, a ako
by si namaľovala seba?” pýta sa usilovného dievčatka. „Strakatú,” odpovedalo
jej... Malá školáčka si ani neuvedomila, akú veľkú pravdu vyriekla. A nielen
o sebe. Nik z nás nie je ani celkom biely, ani celkom čierny. Všetci sme
strakatí. Aj do najlepšieho skutku sa nám primiešava pýcha, hľadanie zisku
či uznania. No čierna a biela sa nezlievajú do sivej. Sme ako zebra. Ibaže
u niekoho sú šir-šie biele pruhy, u iného čierne. Ani ten najlepší nie
je bez chýb a aj na zabijakovi možno nájsť čosi dobré...
Už druhý týždeň počúvame výzvy, že sa nám treba jednoznačne zaradiť: buď
na stranu tých, čo zhadzujú bomby, alebo tých, čo po nich strieľajú. Umelé
delenie na bielych a čiernych, je určite pomýlené. Všetci sme strakatí.
Tak jednotlivci ako celé národy a politické zoskupenia. K optickému klamu
brv- na a triesky mali ľudia vždy blízko. Najhoršie je, že sa nám odstraňovanie
cudzích chýb podsúva ako jediné riešenie. Ak nechceš byť priradený k teroristom,
musíš tlieskať tým, čo s vinnými bez milosti likvidujú aj všetkých, čo
majú smolu byť v ich blízkosti, roztáčajúc tak nové špirály nenávisti
a násilia.
Už dosť dávno tu bol ktosi, kto ponúkal iné triedenie. Rozdiel medzi dobrom
a zlom videl lepšie ako ktokoľvek z nás. Rozlišoval však aj medzi hriechom
a človekom. Nenávidel hriech, ale miloval hriešnika. A hriech likvidoval
tým, že ho bral na seba. Na prvý pohľad nedosiahol veľa: hriešnici zlikvidovali
jeho. Zmŕtvychvstanie a dejiny mu však dali za pravdu. Tých, čo uverili
účinnosti takejto cesty, začali prezývať „Kristovci” - kresťania. Aj im
dejiny dali za pravdu a oni získali na úcte. Mocnári a veľríše zapadli,
oni zostali. Vraj žili aj na našom území. A vraj mali nedávno i politické
strany, ktoré chceli idey tejto cesty vnášať aj do verejného života. Zrazu
akoby vymizli. Vlna slepého nadšenia alebo ešte slepejšej nenávisti ich
pohltila alebo prekryla. Nechať sa pohltiť nenávisťou (a je jedno, či
proti jedným alebo druhým) znamená začať sa výdatne natierať na čierno.
Kto nenávidí brata, je vrah a niet v ňom pravdy!
Hej, terorizmus je zlá vec. Aj u nás. Na jeho odstránenie však nestačí
ponúknuť vzdušný priestor. Treba z neho pristáť do vlastnej reality. V školení
teroristov máme i u nás bohaté tradície. A ich praktiky a klany aj u nás
úspešne prevrstvujú verejný život. Nám práve títo najviac strpčujú a ohrozujú
život. Či by bolo bombardovanie miest kde pôsobia (u nás napríklad Bratislavy,
Bystrice, Košíc...) tým najúčinnejším liekom, posúďte sami. Pred hrozbou
bômb a baktérií nestačí vyhľadávať kryty a nasadzovať si masky. Masky
treba stŕhať z tváre tých, čo zasievajú epidémiu smrtiacej lži a nenávisti
do našich sŕdc. Lebo z nich, z našich sŕdc, vychádzajú potom všetky nenávisti,
vraždy, podvody... Je ľahké naprávať tých ďaleko. Začnime vlastným srdcom.
Vyčistime si ho a obráňme pred každou nenávisťou. Inak sa sami hádžeme
do jedného vreca s tými, na ktorých sa práve hneváme.
Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života!
MARIÁN GAVENDA
|
