|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Nezmeškať pôst
Čas naozaj letí. Len dva týždne po tom, čo sme z chrámov odkladali vianočnú
výzdobu, vstúpili sme Popolcovou stredou do Pôstneho obdobia. A ani sme
si to nestihli poriadne uvedomiť, už sme aj z neho ukrojili prvé dva týždne.
Čas letí a zdá sa, akoby nám unikal pomedzi prsty. Medzitým si poťažkávame,
„koľko toho máme”. Čoho? Pokúsme sa roztriediť si široké spektrum požiadaviek
a potrieb, ktorým venujeme svoju energiu a čas. U každého je zaiste iné.
Väčšinou však má jedného spoločného menovateľa: čím je potreba povrchnejšia,
materiálnejšia, tým naliehavejšie sa hlási o slovo. Po oblečení siahame,
len čo nás ovanie chladný vzduch, prázdny žalúdok urguje svoje potreby
už po 2-3 hodinách - a ako naliehavo! Iste sa nám nestane, že by sme naň
zabudli na dva-tri dni. Neuprataný byt a nevypratá bielizeň kričia po
niekoľkých dňoch, na nezaplatené účty a faktúry prichádzajú upomienky
a urgencie. Priatelia, na ktorých sme si nenašli čas, sa hlásia po pár
týždňoch. Zanedbávané vzťahy začínajú chladnúť po neveľa mesiacoch, zanedbávané
zdravie sa hlási o slovo po pár rokoch. Ničíme si ho zháňaním peňazí,
ktoré potom míňame na lekárov...
Čas letí... Kedy sa hlási o slovo ľudská duša? Dokáže čakať v nevšímanom
ústraní celé roky. Zdanlivo akoby sa nič nedialo... A kedy sa hlási o slovo
Boh, darca každej sekundy nášho života i všetkého, čo nám život prináša?
Čaká aj desaťročia - a zdanlivo sa nič nedeje. Nahromadený podtlak prázdnoty
však skôr-neskôr vyrazí na povrch. Až vtedy s bolesťou zisťujeme, že naozaj
len zdanlivo sa nič nedialo. V skutočnosti nám unikalo najpodstatnejšie.
Nenašli sme si na to čas.
Máme tu Pôstne obdobie - čas na to, aby sme takýmto smutným objavom slobodne
a dobrovoľne predišli. Až keď človek ochorie, zistí, akým veľkým darom
je zdravie a čo všetko od neho závisí. A až keď si človek prechodne odriekne
jedlo, nápoj, činnosť, vyplavia sa na povrch hodnoty, na ktoré zabúdal,
pretože sú svojou povahou jemné, precízne, duchovné a nehlásia sa dravo
o slovo.
Veľký pôst je obdobím na zastavenie lavíny času. Nie je to čas sebatrýzne,
ale čas oslobodenia sa od toho, čo nás spútava. Namáhavého síce, ale zároveň
prinášajúceho radosť. Každý za seba by mal vedieť, čo sú tie putá v jeho
prípade a čo ho z nich môže vyslobodiť: lakomého charita, rozbehaného
stíšená modlitba, vorkoholika čas na odpočinok a vzťahy, alkoholika a fajčiara
askéza... A pre nás všetkých, čo máme v sebe tendenciu to hlbšie, duchovné
odkladať, je to čas začať hneď! Povrchné, bezprostredné, materiálne potreby
sa budú totiž naďalej neúprosne hlásiť o slovo. Nie sú dôležité veľké
a „komplexné” plány. Iste sme ich už mali a vieme, ako dopadli. Dôležité
je nezmeškať tohoročný pôst, potrebné je žiť ho tu a teraz. Aby sme raz
nemuseli počuť výčitku: Pekne si bežal, ale - žiaľ -, vedľa cesty. Lebo
teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!
Marián Gavenda
|
