V Otčenáši, v tomto úchvatnom reťazci človečích prosieb predostieraných Bohu, sú aj také želania, pri ktorých by sme sa priam zľakli svojej opovážlivosti, alebo prinajmenšom by sme prišli do rozpakov. Pravda, ak by sme sa hlbšie zamysleli nad ich obsahom a možným dosahom. Modlíme sa: „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi.” Avšak keď nás zaskočí zlá chvíľa, prosíme Pána Boha, aby on splnil našu vôľu. Sami na sebe poznáme, ako ťažko sa nám formuloval v takej situácii dodatok - „avšak nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane”. A stále sa pritom mimovoľne, ale naliehavo vkráda do myšlienok želanie: „Ale, Pane Bože, ak by si predsa len chcel...”
Už dvetisíc rokov je Otčenáš duchovným mottom európskej kultúry. Predsa však - koľko je v každej generácii tých, čo sú schopní v pokornej odhodlanosti a odovzdanosti srdca vysloviť: „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu”? V poznaní a odhodlaní naplniť tieto slová skutkom. V plnom vedomí, že Boh je v nás a pracuje medzi ľuďmi cez nás. Že sme ochotní stať sa prostredníkmi a vykonávateľmi Božej vôle. Napokon, naša slobodná vôľa beztak spočíva iba v našom „áno” alebo „nie” jednotlivým častiam veľkého Božieho plánu. My ho nedokážeme v celosti obsiahnuť a pochopiť, pretože presahuje naše ohraničené ľudské poznanie a naše možnosti.
Ak nedokážeme zosúladiť naše túžby a žiadosti s Božími zámermi, trpíme, nič sa nám nedarí, reptáme. A pritom už predkresťanská antická stoická filozofia sformulovala toto poznanie do sentencie, ktorá sa stala známa aj nám prostredníctvom Senecu: „Osud múdrych vedie, hlúpych vlečie.” My kresťania vieme, že antickým „osudom” je Boh. Múdri sú tí, ktorí sa nechávajú viesť Božou vôľou a plnia ju, ktorí pochopili. Ostatných životné udalosti zdanlivo chaoticky vlečú často veľkým psychickým utrpením ako Jonáša, kým prijal svoje poslanie v Ninive.
Nie všetci dozrievame dostatočne rýchlo. Vo chvíľach trápení k prosbe „Buď vôľa tvoja” neraz pridávame aj to naše slabé ľudské „ale”. Niekedy však musíme úprimne povedať: „Bože, síce nerozumiem, čo mám cez túto situáciu pochopiť, ale daj mi aspoň silu zvládnuť ju.” Veď rozum nie je nič iné ako časť božského ducha ponorená do ľudského tela. V tomto zmysle by sme ho skutočne mali chápať a využívať, pátrať po tom, čo nám jeho prostredníctvom božský duch hovorí, ako naviguje naše cesty. A ak sa nám to nedarí, poprosme aspoň o silu pochopiť úplný zmysel Otčenáša.

EVA FORDINÁLOVÁ

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt