|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
„Veru, veru, hovorím vám:
Ja som brána k ovciam...
Kto vojde cezo mňa, bude spasený...”
(Jn 10, 7-9)
Vypovedané slovo
Slovo sa vyšmyklo z úst, vyletelo nahor a začalo hľadať svojho adresáta.
Jemne sa dotklo jeho ucha, prešmyklo sa mozgovými kanálmi a ako páper
dosadlo na um. Adresát slovo rýchlo dešifroval a pochopil, že ho niekto
má rád. Začal sa smiať a zrazu mal chuť milovať aj on. A slovo dalo slovo...
Slovo premieňa myšlienku na skutočnosť, aby sa dala počuť, čítať i zažiť.
Vypovedané slovo preniká do ulíc, letí mestským parkom a celkom nenápadne
sa vmieša medzi ľudí, do ich udalostí. Začína hýbať životom. Nemožné sa
premieňa na možné, vzdialené sa stáva blízkym, neexistujúce začína jestvovať.
Dobré slovo preniká do svetových udalostí, mení nebezpečné smerovanie
a dáva život tam, kde sa strácal. Skutočnosť však môže vyzerať aj ináč:
Slovo sa nešťastne vyšmykne z úst a svojím krutým obsahom nemilosrdne
trafí malý hlúčik okolostojacich. Tí sa smutne pousmejú a zranení odchádzajú
každý po svojom. Nečakané sa stalo skutočnosťou. Zlé slovo zabilo ťažko
rodiace sa vzťahy. Život sa zastavil. Slovo má váhu. Tá sa síce nedá merať,
ale slovo sa dá zakúsiť. Slovo zabíja, alebo oživuje. Preto sa mu má venovať
primeraná pozornosť a prikladať veľká vážnosť. „Z vašich úst nech nevyjde
nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo
milosť tým, čo počúvajú” (Ef 4, 29).
Nielen človek pre človeka, ale aj Boh má pre človeka svoje slovo. Raz
sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi ľuďmi. Sedávalo s nimi, radovalo
sa z ich nádejí a plakalo v ich žiali. Dotýkalo sa ich životov a ukazovalo
im nové možnosti, ktoré ľudia dovtedy nevedeli vytušiť. Potom sa Slovo
vrátilo do neba. Človek však neostal sám. Božie slovo nám zanechali svätopisci.
Jedným z nich je aj oslávenec týchto dní - sv. Marek, evanjelista. Čítaním
aj jeho dedičstva si slovo osvojujeme, stáva sa nám vlastným a potom ho
prežité posielame do životov iných, možno práve tých zranených hlúčikov
ľudí. A všade, kam sa dostáva, ožíva všetko, čo už žiť nechcelo. A svet
sa raduje. Aj my sa tešíme, lebo vieme použiť slovo, čo buduje a spája.
VLADIMÍR JUHÁS
Snímka: archív
|
