Takto zareagoval slovenský brankár Ján Lašák po tom, ako sme mu odovzdali slová blahoželania našich čitateľov, ktorí hokejový tím sprevádzali modlitbami počas celých majstrovstiev sveta vo Švédsku a osobitne v posledných troch napínavých a rozhodujúcich zápasoch v Göteborgu a Karlstade. Muž so zlatou lapačkou si počas nabitých dní po návrate na Slovensko našiel čas aj pre svojich fanúšikov a poskytol interview Katolíckym novinám.

Radosť slovenského brankára po namáhavom semifinálovom dueli proti Švédsku bola obrovská.

> Pán Lašák, v radostnej atmosfére zisku víťaznej trofeje na majstrovstvách sveta vás viacerí z fanúšikov označili za boha. Miroslav Šatan sa od tohto pomenovania dištancoval, ako sa k tomu staviate vy?
Tak ako všetci kresťania. Ľudia boli v eufórii, takže si ani neuvedomovali, čo hovoria, ale niekto to môže brať ako urážku. Ja sa od toho, samozrejme, tiež dištancujem a nebol som nadšený, keď to niekto o mne povedal. Je to určite nesprávne pomenovanie pre človeka.

> Zlatú medailu ste priniesli na Slovensko práve na Deň matiek. Ako ovplyvnili vašu športovú kariéru rodičia?
Rodičia boli pre mňa tým najväčším zázemím. Vždy mi vedeli v pravej chvíli pomôcť a v mojej výchove sa vždy rozhodovali správne, či už z hokejovej, alebo osobnej stránky. Boli pre mňa veľkou oporou.

> Zisk titulu je pre vás iste veľkou satisfakciou za roky tvrdého tréningu. Čo ste pre hokej museli obetovať?
Každé dosiahnuté víťazstvo je veľkou radosťou z toho, že môžeme robiť ľudí šťastnými. Pre hokej som vlastne obetoval mladosť. Kým ostatní chodili von či po baroch, ja som tvrdo trénoval. Tých hodín na ľade bolo naozaj veľmi veľa, ale som rád, a keby som mal viac času, asi by som trénoval väčšmi ako doposiaľ.

> Septembrové útoky na Svetové obchodné centrum v New Yorku, antraxové zásielky a stále trvajúce vyhrážky teroristov ovplyvnili ľudí na celom svete. Aká bola vaša reakcia?
Priznám sa, že prvý útok ma veľmi vystrašil. Na zápasy totiž lietame bežnými linkami, a tak som si povedal, že ešte jeden útok a idem domov...

> Nie je tajomstvom, že vo vrcholovom športe sa točia veľké peniaze a hráč je pre klub v prvom rade dobrou investíciou. Necítite sa niekedy ako tovar?
My sme tovar, všetci do jedného. Uvedomujeme si to. Jeden večer si ľahneme do postele v Milwaukee a ráno príde telefonát, zbalíme sa a hráme v inom meste. Tam, kde ste boli včera, je pod nulou a dnes hráte pri tridsaťstupňovej horúčave. To však nikoho nezaujíma.

> Mnohé osobnosti športového života podporujú charitatívne akcie - či už finančne, alebo svojou účasťou na rozličných podujatiach...
Nevyhýbam sa charite, ak to pomáha najmä deťom. Nerád však o tom hovorím. Tí, čo to majú vedieť, to vedia. A to stačí.

Za rozhovor ďakuje Katarína Žáková

Pozdrav pre čitateľov od Miroslava Šatana, Jána Lašáka a Jána Filca

> Za čo vďačí rodičom kapitán čerstvých majstrov sveta Miroslav Šatan?
Rodičia mi venovali veľmi veľa času, financií, úsilia... Odmalička sa obetovali pre to, aby som mohol nielen ja, ale aj moji dvaja bratia hrať hokej. Ten úspech, samozrejme, patrí aj im.

Miesto pre

Jána Filca, trénera slovenskej hokejovej reprezentácie

> Počas vrcholových zápolení na ľade sa na Slovensku nájde najmenej 5 miliónov hokejových odborníkov, ktorí si považujú za povinnosť prezentovať svoj názor. Ako sa vám darí zachovať si odstup od spŕšky kritiky?
Ako kedy. Súvisí to, samozrejme, aj s vnútorným rozpoložením a tým, ako dokáže človek veriť v to, čo robí, a akú má podporu okolo seba.

> Na vlastnej koži ste pocítili, že popularita je veľmi vrtkavá. Kto vás podrží v najťažších chvíľach?
Jednoznačne tí najbližší - rodina, kolegovia v práci, vo firme, ľudia v realizačnom tíme.. Sú to ľudia, s ktorými sme si stanovili spoločné ciele a úlohy. O tých sa musím najviac opierať. Len čo by človek stratil vieru v tých okolo, končí...

> Pán Filc, v mene čitateľov i redakcie Katolíckych novín vám blahoželáme k úspechu. Modlili sa za vás dokonca aj misionári z Kene, ktorým sme posielali e-mail o vašom postupe do finále...
Je to pekné. Sme za to vďační. Viem, veľmi veľa ľudí sa za nás modlilo, starší aj mladí. Pochádzam z evanjelického prostredia, ale som katolík a verím, že to niekto hore v rozhodujúcej chvíli obrátil pozitívnym smerom. Chvála Bohu za to.

Spájať šport s duchovnom

Vdp. Ján Hudec, správca Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave

> Dôstojný pán, finálový duel našich s Ruskom ste mali možnosť sledovať priamo v göteborskej hale Scandinavium. Ako ste prežívali boj Slovákov o historický titul?
V našom farskom pastoračnom centre sme mali po celý týždeň veľkoplošný televízor a spoločne so študentmi z blízkeho vysokoškolského internátu sme sledovali prenosy. Denne prichádzalo okolo stovky záujemcov, no po štvrťfinálovom víťazstve nad Kanadou sa ich počet zvýšil. Zápas so Švédskom bol taký napínavý, že som nemohol obsedieť pred televízorom a prvú tretinu som strávil v kostole. Počas samostatných nájazdov som prosil Pannu Máriu Fatimskú, aby našim pomohla a aby víťazstvo slovenských hokejistov zjednotilo národ. Keď som však videl Janka Lašáka, ako sa pred rozhodujúcimi momentmi prežehnal - a vedel som, že je to úprimné - veril som, že to prinesie dobrý výsledok.
Letenku na stretnutie som získal naozaj veľmi ťažko. Až v noci pred zápasom som sa dozvedel, že je ešte voľné miesto a môžem ísť. Cestoval som posledným lietadlom spolu s pánom Stanislavom Štepkom z Radošinského naivného divadla. Keď som zistil, že mám miesto za bránkou Jána Lašáka, povedal som si: „Tak mu s Božou pomocou budem pomáhať chytať puky.” Nástup našich bol raketový. Prvý gól som ani nestihol zaznamenať, ale o to viac som sa tešil, že vedieme. Zápas som si však veľmi nevychutnal, lebo som sa modlil. Pozrel som si ho ešte dodatočne zo záznamu. Atmosféra na štadióne bola úžasná a radostná, keďže odhadom tri štvrtiny z jedenásťtisíc päťsto divákov tvorili Slováci a našich vehementne povzbudzovali aj Fíni a domáci Švédi. Rusov bolo iba do tisíc. Náš pán kaplán sledoval prenos finále doma a spolu so študentmi bol aj na Námestí SNP.

Ani kanonier Los Angeles Kings Žigmund Pálffy sa po návrate zo šampionátu nemohol sťažovať na nezáujem fanúšikov.

> O tom, že viera patrí i na štadión, sme sa teda presvedčili. Domnievate sa však, že aj hokej patrí do kostola?
Keď sa šport spojí s duchovnom, je to dobrá vec. Počas majstrovstiev sveta roku 2000 v Petrohrade som v mojom predchádzajúcom pôsobisku v Majcichove slúžil svätú omšu na úmysel pomoci hokejistom a faxom som to oznámil aj Petrovi Šťastnému. Vtedy nám víťazstvo uniklo, no ostal kus dobre vykonanej práce. Hokejisti z NHL naozaj nemusia hrať pre peniaze, ale dali do hry celé svoje srdce. Ak by sme takto pristupovali aj k ostatným veciam, k práci, určite by nás to väčšmi zjednotilo. Každý úspech dvíha povedomie a upevňuje aj duchovnú silu. Šport treba spájať s duchovnom. Veď aj saleziáni dosahujú veľké úspechy cez šport... Roku 1990 sa na otvorení majstrovstiev sveta vo futbale v Taliansku zúčastnil aj Svätý Otec. Takisto slúžil svätú omšu na Olympijskom štadióne v Barcelone, kde mu miestny futbalový klub venoval čestnú permanentku. Veľké kluby majú dokonca svojich duchovných. Sám som po dva razy udelil požehnanie futbalistom v šatni bratislavského Interu. Samozrejme, nebudeme každý rok majstrami sveta, ale dosiahnutý úspech je povzbudením. Fíni čakali päťdesiattri rokov na titul, my sme ho získali za sedem úrodných rokov.

Bol to výbuch radosti

Mons. Milan Chautur, gréckokatolícky apoštolský exarcha

> Otec biskup, ste známy ako športovec a fanúšik. Sledovali ste prenosy z majstrovstiev sveta? Aká bola vaša reakcia na zisk majstrovského titulu?
Nemohol som sledovať všetky zápasy, ale semifinále a finále som si nemohol nechať ujsť. Oba tieto zápasy boli veľmi dramatické. Spomínam si na pravidelné prežehnávanie sa nášho brankára Lašáka pri samostatných nájazdoch a na situáciu, keď padol víťazný gól, ktorý nás posunul do finále. Vtedy som si uvedomil, že na Slovensku asi v tom momente nejestvovala väčšia sila, ktorá by zjednotila všetkých ľudí. Finále nebolo o nič menej napínavé. Víťazný gól bol výbuchom radosti. Slovensku sa podarilo preraziť a zviditeľniť sa. Víťazstvo vytvorilo naozaj krásnu atmosféru a aspoň na niekoľko okamihov dovolilo ľuďom zabudnúť na iné problémy. To bol pozitívny aspekt. Negatívnou stránkou boli slová niektorých fanúšikov, ktorí to prehnali: „bohovia sa nám vrátili,” a pod. Ocenil som reakciu Miroslava Šatana, ktorý sa s tým nestotožnil. Myslím si, že aj vo veľkej radosti treba ostať triezvy. Samozrejme, že titul majstra sveta v hokeji je niečo úžasné a tí, čo sa venujú športu, vedia, čo to znamená. Človek sa nemôže stať majstrom z minúty na minútu. Je potrebné veľa trénovať, dať do toho mnoho síl, telesných aj psychických. Zlatá medaila je výsledkom neúnavných tréningov a hodín psychického i fyzického vypätia. A je v tom aj trochu šťastia. Teraz treba už len pracovať na tom, aby sme boli majstrami aj v iných oblastiach.

> Modlili ste sa za kúsok šťastia pre našich hokejistov?
Nezvyknem sa pri športových podujatiach modliť za výsledok. Hoci vo štvrtok, na sviatok Nanebovstúpenia Pána, som si vzal bicykel a šiel som sa na chvíľu povoziť po dedinkách okolo Košíc. V jednej z nich som sa zastavil na malinovku a v miestom pohostinstve muži práve pripravovali televízor na večerný prenos. Spoznali ma ako biskupa a ja som sa im prihovoril: „Dnes bude veľký večer...” „Áno, dúfame, že budeme majstrami,” zareagovali. Vtedy som poznamenal: „A pôjdete sa aj pomodliť? večer je svätá liturgia, na ktorej by ste nemali chýbať.” To som však povedal preto, aby nezabudli, že v ten deň je okrem hokeja aj cirkevný sviatok. Ja beriem šport nie ako výsledok modlitby, ale iného typu obety - fyzickej obety tréningov.

Pripravila: -kž-
Snímky: K. Žáková, D. Solár

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt