Biskup emigrantov, tak označili médiá Jána Krstiteľa Scalabriniho po blahorečení 9. novembra 1997. Zakladateľ dvoch rehoľných kongregácií - misionárov a misionárok sv. Karola - sa o toto pomenovanie zaslúžil najmä iniciovaním mnohých sociálnych a pastoračných projektov.

Ján Krstiteľ Scalabrini (* 8. júla 1839), tretí z ôsmich detí obchodníkov s vínom neďaleko talianskeho Coma, pocítil povolanie ku kňazstvu ako osemnásťročný. V malom seminári zakrátko uplatnil svoj intelekt aj prirodzenú autoritu. Roku 1870 sa stal farárom v Come, hoci jeho snom boli misie. Biskup však žiadosť zamietol so slovami: „Vaša India je v Taliansku.” Zakrátko po príchode do Farnosti sv. Bartolomeja na periférii mesta sa preslávil ako obhajca práv pracujúcich a emigrantov. Bol priateľom dona Bosca či dona Oriona a ďalších vynikajúcich postáv vtedajšej Cirkvi a sám sa vyznačoval mimoriadnym nadaním. Ako obľúbený kazateľ dokázal počas 100 dní predniesť 340 prejavov, zaujímavé boli aj jeho polemiky. Jednou z jeho mnohých iniciatív bolo priblíženie Božieho slova deťom, pre ktoré zriadil jasle. Medzi farníkmi bol populárny najmä pre výlety do robotníckych štvrtí, kde spoznával každú stránku života tkáčov hodvábu a delil sa s nimi o ich ťažkosti pri strate práce v časoch krízy. V rovnakom čase sa venoval dokumentom Prvého vatikánskeho koncilu a na žiadosť biskupa viedol jedenásť konferencií o záveroch koncilu. Úspech týchto podujatí, ktorý sa doniesol aj do Vatikánu, spolu s ďalšími svedectvami o jeho príkladnom živote mu vyniesli biskupský stolec. Hoci mal iba 36 rokov, na tento úrad bol zrelý a pripravený. Vo svojom prvom pastierskom liste vyhlásil, že sa cíti v prvom rade vyslaný „za chudobnými a najnešťastnejšími...” Diecéza mala v tom čase 365 farností a Ján Krstiteľ Scalabrini sa ich podľa príkladu sv. Karola podujal navštíviť jednu po druhej. Za svoj život to stihol spraviť päť ráz. Jeho pohľadu neunikli problémy medzi kňazmi a laikmi. Preto stanovil prísnejšie kritériá výberu mladých chlapcov do seminárov a zaviedol povinné ročné duchovné cvičenia a stretnutia venované morálke. V rokoch 1879 - 1899 usporiadal tri diecézne synody na tému života v diecéze, katechéz, kázania a Eucharistie. Vyvrcholením jeho reforiem v živote laikov bol Národný katechetický kongres za prítomnosti 10 kardinálov, medzi ktorými bol aj Giuseppe Sarto, neskorší pápež Pius X. Pri návšteve farností si nemohol nevšimnúť, že takmer jedenásť percent jeho veriacich v dôsledku hospodárskej krízy emigrovalo do Ameriky, a preto apeloval na svojich kňazov, aby vyšli z kostolov medzi ľud a venovali sa sociálnym otázkam. Jedného dňa na milánskej stanici sám pomáhal niekoľkým stovkám emigrantov. Táto skúsenosť ho hlboko zasiahla. Preto sa začal väčšmi venovať ich problému a roku 1901 sa mu podarilo presadiť nový zákon o emigrácii. Na pomoc vysťahovalcom, ktorí okrem domova neraz stratili aj vieru, založil roku 1887 kňazskú Kongregáciu misionárov sv. Karola, pôsobiacu v USA a Brazílii, neskôr laickú Spoločnosť sv. Rafaela a ženskú rehoľnú kongregáciu s rovnakým cieľom - pomáhať emigrantom.
Ján Krstiteľ Scalabrini zomrel 1. júna 1905 v Piacenze, štyri roky po návšteve komunít v Brazílii a USA.

Katarína Žáková

Muž, ktorý vracia nádej mnohým

Aj vy máte neraz pocit, že s anketami o najpopulárnejšiu osobnosť či najkrajšiu miss akoby sa roztrhlo vrece? Médiá nám ponúkajú rôzne mená a rebríčky, vyzývajú čitateľov a divákov, aby svojim favoritom poslali hlas. Podobnú anketu nedávno vo Francúzsku vyhral olympijský víťaz v džude David Douillet, no hneď za ním sa v päťdesiatke slávnych objavil staručký kňaz, ktorého nielen Francúzi poznajú pod menom Abbé Pierre. Človek, ktorý celý svoj život obetoval ľuďom bez strechy nad hlavou. Z lásky k nim sa v roku veľkej biedy 1954 zrodilo aj tzv. povstanie láskavosti a z neho Spoločenstvo emauzských handrárov a Združenie priateľov Emáuz, ktoré dnes pôsobí vo vyše 30 krajinách. Založeniu tohto spoločenstva predchádzal prostý príbeh, ktorý Abbé Pierre vyrozprával novinárom.
„Istý muž sa chcel zabiť. Keď sa totiž po rokoch strávených na galejach vrátil domov, nik ho nečakal. Manželku našiel v náručí iného, dcéra bola sklamaná, že namiesto vysnívaného obrazu otca vidí človeka s tuberkulózou, maláriou a tak trochu alkoholika. Nemal prečo žiť. Keď som sa o ňom dopočul, vybral som sa za ním. Povedal som mu: ,Si nešťastný, a ja ti nemôžem pomôcť, pretože veci, čo som nakúpil, šli rodinám, ktoré nemajú kde bývať, a mne ostali ešte nejaké dlhy. Skôr však, ako sa zabiješ, by si mi mohol pomôcť, dvom nám to pôjde lepšie.’ Ukázal som mu, že jeho život má zmysel. Že je dôležitý pre ostatných. Keď po pätnástich rokoch umieral, povedal mi to, čo v prvý deň: ,Keby ste mi boli dali prácu, peniaze či dom, znovu by som sa chcel zabiť, pretože som mal z čoho žiť, ale nie prečo.’ To prečo našiel v láske. Dokiaľ existuje niekto, kto môže dávať, poskytnúť službu, láska má šancu,” hovorí Abbé Pierre. On ju počas svojho života poskytol mnohým a nikdy na ňu nerezignoval. „Často sa ma pýtajú,” pokračuje Abbé Pierre, „či rozprávam svojim spolupracovníkom o Bohu. Ja im odpovedám: ,Oni o ňom hovoria často, ja nie.’ Namiesto odpovede: , Je to nekonečná láska bez hraníc’, im vždy dávam takýto príklad: Môžeš o Bohu prebádať učenosť knižníc celého sveta. Budeš mať o ňom predstavu, ale nespoznáš ho. V okamihu, keď pomáhaš iným, si ho stretol.”
Jeho život vlastne nasmeroval otec, keď ho spolu s bratom ako dvanásťročného vzal so sebou do Lyonu. „Vošli sme do akejsi veľkej sály, kde bolo asi štyridsať zavšivavených úbožiakov,” spomína Abbé Pierre. „Boli tam aj piati-šiesti páni, priatelia môjho otca, ktorí nás občas doma navštívili. Každú nedeľu dopoludnia trávil môj otec holením a strihaním bezdomovcov, raňajkoval s nimi a diskutoval, hľadal pre nich lepšie možnosti,” dodáva.
Tento obraz ho nepochybne ovplyvnil. A ktovie, akým smerom by sa jeho život vyvíjal bez tejto skúsenosti. Svet zvlášť dnes potrebuje viac Abbé Pierrov. Pretože ľudskými osudmi v skutočnosti nehýbu politici, ale ľudia, akým je Abbé Pierre. Tí, ktorí dokážu prebudiť v človeku novú nádej, vyvolať na jeho tvári možno po desaťročiach opäť úsmev, ktorí dávajú životu iných zmysel, ktorí nekŕmia ľudské duše frázami a demagógiou, ale živým Kristovým slovom ponúkajúcim spásu - takíto ľudia hýbu svetom a sú obrazom Boha na zemi.
V živote je dôležité robiť zmysluplné veci, pomáhať iným, šíriť radosť, ako to robí Abbé Pierre. Nikdy neviete, ako svojím životom zasiahnete do budúcnosti svojich detí, budúcnosti sveta. Ak ich naučíte vážiť si aj životy tých, ktorých svet odpísal, ak ich naučíte zaujímať sa o druhých, urobili ste možno to najdôležitejšie v živote.

ANDREA ELIÁŠOVÁ

Skrytá kamera

Zlo narušuje spoločnosť, ktorá sa musí proti nemu brániť zákonmi. Človek najčastejšie koná zlo, keď sa cíti v anonymite a myslí si, že niet svedka jeho činu. Keď vrahovia zistia, že jestvuje svedok, ktorý ich môže ohroziť, snažia sa ho zbaviť. Lupiči bánk si zase zahaľujú tváre, aby ich nebolo možné spoznať. Slovom, ako sa píše v Evanjeliu podľa Jána: ...každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené (Jn 3, 20).
Človek je niekedy vystavený nabádaniu na skutok, ktorý sa nezhoduje s mravnými zásadami. Správne nie je vždy totožné s tým, čo je príjemné, a človeka to prirodzene ťahá k tomu horšiemu. Musí bojovať nielen s ťažkosťami života, ale aj sám so sebou. A tento boj trvá celý život.
Boh vložil do srdca človeka zameranie na dobro. Skrytou kamerou, ktorá sleduje toto zameranie, je svedomie, Boží hlas, ktorý povzbudzuje človeka na dobro, varuje ho pred zlom a ozýva sa výčitkami. Je zákonom všetkých zákonov. Niekedy by bolo lepšie byť medzi mŕtvymi, ako byť večne týraný výčitkami svedomia.
U veriaceho človeka citlivosť tejto kamery zvyšuje vedomie, že Boh všetko vidí, nič pred ním nemôže byť utajené. Na to poukazuje aj Sväté písmo: „A keď sa kto čo ako dobre skryje, či ho ja nevidím” - hovorí Pán” (Jer 23, 24). V knihe žalmov možno čítať: Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou?... Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,” pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo (Ž 139, 7-12).
Vedomie, že Boh všetko vidí a ani naše myšlienky či úmysly nie sú pred ním skryté, je najistejšou zábranou proti konaniu zla v akejkoľvek forme.
Čo je správne a dôležité, musí sa stále upevňovať, aby človeka viedlo po správnej ceste, i keď táto cesta je spojená s obeťami. Istý kňaz, aby zvýraznil význam viery pre život v spoločnosti, na každej hodine vyučovania náboženstva nechal deti recitovať odpoveď na otázku, ako si najlepšie uctíme Pána Boha: „Pána Boha si najlepšie uctíme tým, že sme čestní, spravodliví, že hovoríme pravdu a že pomáhame blížnemu, lebo čo robíme blížnemu, ako keby sme robili Pánu Bohu.” Aký vplyv to malo na ich správanie, zistiť nemohol, ale je pravdepodobné, že to nejaké stopy v ich duši zanechalo.
Väčšina z nás sa pohoršuje nad nárastom kriminality. Kde však treba začať? Rodičia sa majú usilovať namontovať do sŕdc svojich ratolestí „skrytú kameru” - úctu k Pánu Bohu a k zásadám krásnej ľudskosti. Určite by nebolo toľko kriminálnych činov. Keď budú ľudia k Pánu Bohu a viere ľahostajní, kriminality, ktorá je pliagou každého národa, nebude menej, ale skôr viac.

JÁN RYBÁR

Nemám čas, starký

Starký, kto ťa dnes vypočuje? Hovoríš zdĺhavo a opakuješ sa. Svet sa dnes dorozumieva správami zo 160 písmen cez mobilné telefóny. Ty vôbec netušíš, čo to je. A neporadíš mi, ako sa najvýhodnejšie napojiť na internet, do ktorej banky dať svoje úspory, či aké auto si kúpiť. Tak ma neruš, musím si prečítať niekoľko reklamných katalógov.
Vieš, pred dvesto rokmi bolo všetko inak. Oralo sa a sialo desiatky rokov rovnako a tí starší si pamätali toľko suchých a daždivých, teplých a studených rokov, že v každom ďalšom vedeli poradiť, kedy zasiať a kedy zožať.
Starký, dnes je všetko iné, pochop, na tvoje reči nie je čas.
Ale je čas. Starký, čo sa už dotýka večnosti, čo nerozumie autám, internetu, termínovaným vkladom ani podielovým fondom, rozumie času. Vie rozlíšiť, kde vložiť svoj pozemský čas, aby sa zmenil na čas večný, s kým a ako hovoriť, aby sme sa dostali do ríše pokoja a lásky.
Starký, tak prepáč, skúsim ťa počúvať aspoň chvíľu...

K. HOLCOVÁ

Neužitočný služobník

Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.

(Lk 17, 10)

Matka slúži svojmu dieťaťu od chvíle jeho narodenia: stará sa o neho, kŕmi, utešuje a hrá sa s ním. Nie je to jednoduchá služba a trvá niekoľko rokov. Ale tiež otec pomáha svojmu dieťaťu: finančné zabezpečenie rodiny, starostlivosť o dom a každodenný záujem o dieťa je tiež služba. Matka a otec získavajú u detí autoritu vtedy, keď si dieťa tieto ich služby všíma. Dieťa sa ľahko podriaďuje rodičovskej moci, keď vie, že mu „slúži”.
Niekedy sa však deti po rokoch prejavujú ako málo vďačné, alebo dokonca nevďačné. Vtedy by si mal otec pripomenúť Ježišové slová: „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť ’” (Lk 17, 10). Tieto Ježišove slová sú niekedy veľmi bolestivé, ale zároveň pravdivé. Len takýto evanjeliový postoj môže rodičov ochrániť pred trpkým sklamaním zo svojich detí, pred pocitom žiaľu a výčitkami voči nim.
Otcovia sa presvedčujú, že sú neužitoční sluhovia hlavne vtedy, keď deti dospievajú, odchádzajú z domu, zakladajú si svoje rodiny, zariaďujú si svoj vlastný život. V tom čase, keď sú zaneprázdnené sebou, svojím domom, deťmi, kariérou a tiež konzumom, často na svojich rodičov zabúdajú. Otcovia potom môžu naplno zakúsiť pravdivosť Ježišových slov.
Naozajstnou odmenou rodičom za vernú, vytrvalú a obetavú službu deťom je predovšetkým vedomie, že ich deti teraz sami slúžia iným - zasa svojim deťom. Stáva sa však, že i táto odmena býva niekedy rodičom odopieraná. Ich odmena za vernú službu deťom je v takých prípadoch prenesená až za hranice pozemského života.

Z diela O otcovství s Józefem Augustynem,
Karmelitánské nakladatelství,
prel. PeH.

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt