|
|
|
|
26. mája 2002 |
21 / 2002 |
||
|
publicistika |
|||
|
|
|||
|
|
Rozvedení medzi namiNapriek tomu, že medzi katolíkmi sa civilný rozvod veriacich manželov považuje za zlyhanie viery, nie je jeho výskyt celkom neobvyklý. Najmä preto nie, lebo mimo Cirkvi sa na rozvod pozerá ako na normálny jav. Ak hovoríme o kríze manželstiev, lamentujeme nad počtom rozvodov, oprávnene či neoprávnene kritizujeme vzťahy muža a ženy, to všetko nám nepomôže, pokiaľ nezačneme konať niečo dobré. Zoči-voči rozvodom nachádzame dve zmysluplné aktivity: prevenciu - teda úsilie o kvalitnú výchovu k rodičovstvu, predmanželskú prípravu i manželské formovanie, a starostlivosť o tých, čo už, žiaľ, rozvodom prešli. Praktická stránka veci Apoštolská exhortácia Familiaris consortio bráni nerozlučnosť manželstva
a odmieta druhý manželský zväzok po rozvode, avšak neodvrhuje tých, ktorým
sa manželstvo rozpadlo, ba ani tých, čo žijú v druhom, neplatnom zväzku.
Naopak, Cirkev si dáva za povinnosť primerane sa o nich starať. Že to
nie je vždy jednoduchá vec, potvrdí každý, čo s prípadom zápasil. Zmena postavenia v spoločnosti Zmenou spoločenskej pozície sa rozvedený dostáva do sociálnej neistoty.
Cíti sa byť iný ako jeho veriaci priatelia, trpí osamelosťou, závidí úplným
rodinám. U tých, čo sa poznali s jeho predošlým partnerom, sa stretáva
s rozpakmi, lebo nevedia, ako sa v novej situácii k obom zachovať, a ak
je v hre ešte ktosi tretí, zmätenosť v správaní narastá. Osamotenosť rozvedeného
zase vnímajú manželské páry ako potenciálne ohrozujúceho ich vzťah, ako
niekoho bez partnera, kto sa ešte nerozhodol žiť bez svojho protipólu
a nie je na to ani pripravený. V cirkevnej komunite Osobitne ťažkú situáciu prežíva rozvedený v cirkevnom spoločenstve. Ako sa teraz naňho ľudia z farnosti budú pozerať? Ako na chudáka? To ho ponižuje. Ako na človeka, ktorý prežil čosi bežné? Tak to nie je, pretože zažil veľký otras. Ako na vyvrheľa? To by nebolo spravodlivé ani oprávnené. Ako na hrdinu? Možno, ale to až potom, keď roky úspešne ponesie bremeno svojho života. Cieľom nie je poradiť za každú cenu. Skôr povzbudiť a upozorniť rozvedených na budúce ťažkosti a postoje, ktoré nesignalizujú hneď odmietnutie či odsúdenie, ale jednoducho rozpaky. Skutočne naduté, odsudzujúce a škodoradostné postoje sú len ojedinelé. Nové úlohy V čom spočíva úloha rozvedeného? Určite nie v zabudnutí, ani v rýchlom nájdení náhrady za rozpadnuté manželstvo, a už vôbec nie v dokazovaní svetu, že sa nič nestalo. Najdôležitejším cieľom je minimalizovať vnútorné rany a škody na medziľudských vzťahoch a dospieť k čo najplnšiemu uzdraveniu. Táto méta býva zvlášť náročná a jej dosiahnutie trvá celé roky. Prvý krok k vnútornému a vonkajšiemu pokoju a náprave vzťahov spočíva v odpustení. Rozvedený si musí odpustiť vlastné chyby, ktoré si neustále vyčíta, prijať sám seba so svojím životom, s celým manželstvom, s jeho úspešnými i neúspešnými fázami. Takisto musí odpustiť partnerovi, ktorý odišiel, i tomu, kto ho odviedol, či neskôr si ho našiel. Odpustiť jeho rodičom, súrodencom a všetkým, ktorí sa akoukoľvek formou podieľali na rozpade, alebo sa ocitli na „druhej strane barikády”. Potom odpustiť tým, čo sa po rozvode správali bezcitne, alebo jednoducho inak, než to on očakával. Odpustenie má zásadný význam pre budúci šťastný život, pre plné zmierenie s Bohom a pre schopnosť nadviazať a udržovať dobré, zdravé vzťahy s ďalšími ľuďmi. Nasledujúci krok tkvie v postupnom vybudovaní osobného životného projektu. Ten, kto žije v manželstve, totiž obyčajne nepočíta s tým, že sa ocitne sám, že sa jeho rokmi budovaná rodina raz rozpadne. Takýto životný projekt sa nemá chápať ako stavanie vzdušných zámkov, čakanie na princa či princeznú, náhle vstupujúcich do smutného života. Musí ísť o veľmi striedmu a reálnu predstavu o životnej ceste v najbližšom období, na ktorú chce človek vyraziť, o čo sa bude pri nej opierať a kvôli čomu sa usilovať. Obrátiť sa dopredu a nesužovať sa ustavičnými spomienkami, výčitkami a pozorovaním vlastnej bolesti je tým najlepším, čo môže urobiť. Božie dary ležia pred nami, nezapodievajme sa minulosťou. Kto chce žiť šťastne, nemôže sa príliš zaoberať úvahami o tom, kto mu má pomôcť a kto mu nepomohol, ale mal by sa usilovať byť čo najskôr tým, kto sám pomáha. Cieľ pomoci Pomoc rozvedeným môžeme rozčleniť na prvú pomoc - tvorí ju vypočutie,
potecha, dodanie odvahy postarať sa o to, o čo sa momentálne ten druhý
nemôže. Prvá pomoc sa poskytuje vo chvíli, keď sa už úraz stal, v životnom
prostredí, z ktorého sa nemožno izolovať do nejakého ideálneho sveta.
Potom nasleduje úvaha o cieli pomoci. Tá nespočíva v pravidelnom odstraňovaní
prekážok z cesty rozvedenému a jeho deťom ani vo vyplnení prázdneho miesta
po odídenom životnom partnerovi. Spočíva v pomoci vyrovnať sa s údelom
a jeho následkami v rovine vzťahov, teda úloha odpustiť a pomôcť rozvedenému
samostatne zvládať svoj nasledujúci život. Nakoniec ho citlivo sprevádzať
pri nadviazaní kontaktov s druhými, s farnosťou a pri zaujatí vlastnej
realistickej pozície. Páter Ing. ALEŠ OPATRNÝ |
||
|
|
|||