26. mája 2002

   

21 / 2002

 

publicistika

      

  

úvod    

z domova    

duchovná obnova    

liturgia    

zo sveta    

vatikán    

pre deti    

mládež    

šport    

listáreň    

oznamy    

publicistika    

misie    

archív - ročník 2001    

archív - ročník 2002    

e-mail redakcii    

webmaster    

 

   

Rozvedení medzi nami

Napriek tomu, že medzi katolíkmi sa civilný rozvod veriacich manželov považuje za zlyhanie viery, nie je jeho výskyt celkom neobvyklý. Najmä preto nie, lebo mimo Cirkvi sa na rozvod pozerá ako na normálny jav. Ak hovoríme o kríze manželstiev, lamentujeme nad počtom rozvodov, oprávnene či neoprávnene kritizujeme vzťahy muža a ženy, to všetko nám nepomôže, pokiaľ nezačneme konať niečo dobré. Zoči-voči rozvodom nachádzame dve zmysluplné aktivity: prevenciu - teda úsilie o kvalitnú výchovu k rodičovstvu, predmanželskú prípravu i manželské formovanie, a starostlivosť o tých, čo už, žiaľ, rozvodom prešli.

Praktická stránka veci

Apoštolská exhortácia Familiaris consortio bráni nerozlučnosť manželstva a odmieta druhý manželský zväzok po rozvode, avšak neodvrhuje tých, ktorým sa manželstvo rozpadlo, ba ani tých, čo žijú v druhom, neplatnom zväzku. Naopak, Cirkev si dáva za povinnosť primerane sa o nich starať. Že to nie je vždy jednoduchá vec, potvrdí každý, čo s prípadom zápasil.
Hoci v manželstve trpiacom už roky nezhodami sa rozvod aspoň z jednej strany očakáva ako úľava, výsledok nebýva taký skvelý. Prináša totiž so sebou množstvo praktických starostí: s delením majetku, s prisúdením detí, finančnými problémami toho, kto ostane s deťmi sám, a predovšetkým z narušenia spoločenských vzťahov. V každom prípade rozvod nemožno považovať za nijaký úspech. Rozpadá sa niečo, čo malo vydržať, zlyhali vlastné schopnosti, pominula sa príťažlivosť, zlyhalo umenie vybrať si pred rokmi toho vhodného partnera. Na tento neúspech reagujú rozvedení rozlične: očividným predvádzaním nového partnera, chválou nadobudnutej samostatnosti, súťažením o úspech u detí alebo úporným úsilím o vlastné presadenie sa. Vznikajú však aj opačné tendencie - prílišná ľútostivosť,   v dôsledku ktorej si príslušná osoba vyžaduje pozornosť, účasť okolia, ba až satisfakciu. Nezriedka obviňuje ostatných, že ju málo chápu, podporujú a doceňujú, pritom sama nechce pripustiť, že okolie nemá povinnosť kompenzovať jej životné straty, neúspechy a stať sa terčom jej negatívnych pocitov.

Zmena postavenia v spoločnosti

Zmenou spoločenskej pozície sa rozvedený dostáva do sociálnej neistoty. Cíti sa byť iný ako jeho veriaci priatelia, trpí osamelosťou, závidí úplným rodinám. U tých, čo sa poznali s jeho predošlým partnerom, sa stretáva s rozpakmi, lebo nevedia, ako sa v novej situácii k obom zachovať, a ak je v hre ešte ktosi tretí, zmätenosť v správaní narastá. Osamotenosť rozvedeného zase vnímajú manželské páry ako potenciálne ohrozujúceho ich vzťah, ako niekoho bez partnera, kto sa ešte nerozhodol žiť bez svojho protipólu a nie je na to ani pripravený.
Situáciu rozvedeného chápeme často povrchne a neúplne. Ide o toho, kto má starosti s deťmi, lebo je na ne sám? Kto sa s partnerom súdi o deti, alebo kto vzhľadom na ďalší uzatvorený zväzok nemôže pristupovať k sviatostiam? Skutočnosť býva oveľa zložitejšia. Rozvedený je predovšetkým zranený vo svojom vnútri. O to viac, ak rozvod nechcel, ale druhá strana mu ho nanútila. Zranený býva však spravidla aj ten, kto rozvod zavinil - napríklad vstupom do iného man-želstva, hoci si to obyčajne nepriznáva. Avšak vnútorné zranenie človeka ešte nemôže byť dôvodom, aby ho druhí ľutovali a všemožne odškodňovali. Je to kríž, ktorý si každý aspoň na určitý čas musí poniesť sám, pretože nikto iný ho zaňho neodnesie. Situácia vyzýva na to, aby ju zranený bližšie poznával a prekonával.
Okrem vnútorného utrpenia sa rozvedený dostáva aj do praktických problémov, ktoré sú preňho nové a v ktorých potrebuje pomoc. Ideálne by bolo, keby pomoc poskytovala skupina ľudí alebo nejaká inštitúcia. Inak hrozí, že sa dotyčný úzko naviaže na toho, čo mu pomoc ponúkol, a očakáva ju od neho v takej miere, v akej mu ju nemôže poskytnúť. Z dobre mienenej snahy potom nezavinene vzniká ďalšie sklamanie a bolesť.

V cirkevnej komunite

Osobitne ťažkú situáciu prežíva rozvedený v cirkevnom spoločenstve. Ako sa teraz naňho ľudia z farnosti budú pozerať? Ako na chudáka? To ho ponižuje. Ako na človeka, ktorý prežil čosi bežné? Tak to nie je, pretože zažil veľký otras. Ako na vyvrheľa? To by nebolo spravodlivé ani oprávnené. Ako na hrdinu? Možno, ale to až potom, keď roky úspešne ponesie bremeno svojho života. Cieľom nie je poradiť za každú cenu. Skôr povzbudiť a upozorniť rozvedených na budúce ťažkosti a postoje, ktoré nesignalizujú hneď odmietnutie či odsúdenie, ale jednoducho rozpaky. Skutočne naduté, odsudzujúce a škodoradostné postoje sú len ojedinelé.

Nové úlohy

V čom spočíva úloha rozvedeného? Určite nie v zabudnutí, ani v rýchlom nájdení náhrady za rozpadnuté manželstvo, a už vôbec nie v dokazovaní svetu, že sa nič nestalo. Najdôležitejším cieľom je minimalizovať vnútorné rany a škody na medziľudských vzťahoch a dospieť k čo najplnšiemu uzdraveniu. Táto méta býva zvlášť náročná a jej dosiahnutie trvá celé roky. Prvý krok k vnútornému a vonkajšiemu pokoju a náprave vzťahov spočíva v odpustení. Rozvedený si musí odpustiť vlastné chyby, ktoré si neustále vyčíta, prijať sám seba so svojím životom, s celým manželstvom, s jeho úspešnými i neúspešnými fázami. Takisto musí odpustiť partnerovi, ktorý odišiel, i tomu, kto ho odviedol, či neskôr si ho našiel. Odpustiť jeho rodičom, súrodencom a všetkým, ktorí sa akoukoľvek formou podieľali na rozpade, alebo sa ocitli na „druhej strane barikády”. Potom odpustiť tým, čo sa po rozvode správali bezcitne, alebo jednoducho inak, než to on očakával. Odpustenie má zásadný význam pre budúci šťastný život, pre plné zmierenie s Bohom a pre schopnosť nadviazať a udržovať dobré, zdravé vzťahy s ďalšími ľuďmi. Nasledujúci krok tkvie v postupnom vybudovaní osobného životného projektu. Ten, kto žije v manželstve, totiž obyčajne nepočíta s tým, že sa ocitne sám, že sa jeho rokmi budovaná rodina raz rozpadne. Takýto životný projekt sa nemá chápať ako stavanie vzdušných zámkov, čakanie na princa či princeznú, náhle vstupujúcich do smutného života. Musí ísť o veľmi striedmu a reálnu predstavu o životnej ceste v najbližšom období, na ktorú chce človek vyraziť, o čo sa bude pri nej opierať a kvôli čomu sa usilovať. Obrátiť sa dopredu a nesužovať sa ustavičnými spomienkami, výčitkami a pozorovaním vlastnej bolesti je tým najlepším, čo môže urobiť. Božie dary ležia pred nami, nezapodievajme sa minulosťou. Kto chce žiť šťastne, nemôže sa príliš zaoberať úvahami o tom, kto mu má pomôcť a kto mu nepomohol, ale mal by sa usilovať byť čo najskôr tým, kto sám pomáha.

Cieľ pomoci

Pomoc rozvedeným môžeme rozčleniť na prvú pomoc - tvorí ju vypočutie, potecha, dodanie odvahy postarať sa o to, o čo sa momentálne ten druhý nemôže. Prvá pomoc sa poskytuje vo chvíli, keď sa už úraz stal, v životnom prostredí, z ktorého sa nemožno izolovať do nejakého ideálneho sveta. Potom nasleduje úvaha o cieli pomoci. Tá nespočíva v pravidelnom odstraňovaní prekážok z cesty rozvedenému a jeho deťom ani vo vyplnení prázdneho miesta po odídenom životnom partnerovi. Spočíva v pomoci vyrovnať sa s údelom a jeho následkami v rovine vzťahov, teda úloha odpustiť a pomôcť rozvedenému samostatne zvládať svoj nasledujúci život. Nakoniec ho citlivo sprevádzať pri nadviazaní kontaktov s druhými, s farnosťou a pri zaujatí vlastnej realistickej pozície.
Rozvedení žijú medzi nami s osobitne naliehavou túžbou po pastorácii a po úprimných vzťahoch. Učme sa vzájomnému priblíženiu s nimi a doprajme im miesto vo farnosti.

Páter Ing. ALEŠ OPATRNÝ
(Zo zborníka Žena v Církvi a ve spoločnosti preložila M. Raučinová) Ilustračná snímka: archív KN

hore na zoznam rubrík...

 

 

       

tiráž    

   

 kontakt