|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
šport
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Pán je moja sila
Ján Pavol II. na audiencii 15. 5. 2002
Na stredajšej generálnej audiencii, ktorá sa za slnečného počasia
konala na námestí pred vatikánskou bazilikou, bolo prítomných vyše 13-tisíc
pútnikov zo 17 krajín. Témou katechézy bola Modlitba z Knihy proroka
Habakuka (Hab 3, 2-4, 13a, 15-19).
„Liturgia ranných chvál nám ponúka sériu biblických spevov veľkej
duchovnej hĺbky, aby nám tak pomohla vniknúť do základnej modlitby žalmov.
Prorok Habakuk žil na konci 7. storočia pred Kristom, keď sa Júdovo kráľovstvo
ocitlo zovreté medzi dvoma výbojnými veľmocami: na jednej strane bol Egypt
a na druhej Babylonská ríša. Mnohí odborníci sú presvedčení, že tento
záverečný hymnus je citáciou. V dodatku ku krátkemu Habakukovmu spisu
by takto bol pripojený liturgický hymnus v duchu žalospevu, sprevádzaný
strunovými nástrojmi. Liturgia ranných chvál, keď zhŕňa niť starodávnej
modlitby Izraela, vyberaním niektorých dôležitých veršov nás vyzýva premeniť
ju na kresťanský spev.”
Vznešenosť Pána
„Hymnus, ktorý má značnú poetickú silu, predstavuje veľkolepý obraz Pána.
Jeho postava slávnostným spôsobom dominuje celej scéne sveta - okolo nej
sa s chvením otáča. Pán prichádza od juhu - z Temanu a z vrchu Faran,
z oblasti Sinaja, miesta Božieho zjavenia významného pre Izrael. Aj 68.
žalm opisuje, ako Pán tiahne zo Sinaja do svätyne (verš 18). Podľa trvalej
biblickej tradície pri svojom zjavení žiari ako svetlo (porov. Hab 3,
4). Ide o vyžarovanie jeho nadprirodzeného tajomstva, ktoré však odovzdáva
ľudstvu: svetlo je totiž mimo nás, nemôžeme ho zachytiť ani zastaviť,
hoci nás preniká, osvecuje a zohrieva. Taký je aj Boh - vzdialený i blízky,
nepostihnuteľný, a predsa po našom boku, ba pripravený byť s nami a v nás.
Odpoveďou zeme na zjavenie jeho majestátu je chválospev. Odpoveď vesmíru
je istým druhom modlitby, ktorej človek prepožičiava svoj hlas. Kresťanská
tradícia nadobúda tento vnútorný zážitok nielen v osobnej duchovnosti,
ale aj v odvážnej umeleckej tvorbe. Stačí spomenúť veľkolepé stredoveké
katedrály, umenie kresťanského Východu s jeho zázračnými ikonami a geniálnou
architektúrou chrámov a kláštorov.
Chrám Božej múdrosti v Istanbule predstavuje v tomto zmysle typickú ukážku
priestoru vymedzeného na kresťanskú modlitbu. Priestoru, v ktorom prítomnosť
a nepostihnuteľnosť svetla dovoľujú zakúsiť blízkosť Boha i jeho nadprirodzenosť,
prenikajú modliace sa spoločenstvo až do špiku kostí a zároveň pozývajú
vyjsť zo seba a celkom sa ponoriť do nekonečného Božieho tajomstva. Rovnako
dôležitá je umelecká a duchovná ponuka, ktorou sa vyznačujú kláštory tejto
kresťanskej tradície. V týchto pravých posvätných priestoroch - moje myšlienky
v tejto chvíli zalietajú na horu Atos - je čas sám osebe poznačený večnosťou.
Božie tajomstvo sa v nich zjavuje i skrýva prostredníctvom nepretržitej
modlitby mníchov a eremitov, ktorí sa odjakživa pokladajú za podobných
anjelom.”
Zhovievavosť Boha s hriešnikmi
„Podľa posvätného autora má Pánov vstup do tohto sveta presný význam.
Pán chce vstúpiť do ľudských dejín v priebehu rokov - ako to dvakrát opakuje
druhý verš -, aby posúdil a zlepšil dejiny, ktoré píšeme neraz zmätene
a zle. Preto Boh prejavuje hnev voči zlu. Hymnus sa vzťahuje na sériu
nevyhnutných Božích zásahov, ale bez toho, aby spresnil, či ide o priame
alebo o nepriame zásahy. Pripomína sa exodus Izraelitov z Egypta, pri
ktorom bolo faraónovo vojsko potopené v mori. Ale robia sa narážky aj
na dielo, ktoré Pán mieni vykonať voči novému utláčateľovi svojho vyvoleného
národa. Boží zásah je opísaný takmer viditeľným spôsobom prostredníctvom
obrazov z roľníckeho a pastierskeho prostredia: Figovník síce nerodí a niet
ovocia na viničoch, sklamala úroda olív a pole nedodalo pokrm; stratili
sa ovce z košiara a v maštaliach nieto dobytka (verš 17). Všetko, čo je
znamením mieru a plodnosti, bude odstránené a svet sa bude podobať na
púšť. Túto symboliku používajú aj iní proroci, aby vysvetlili súd Boha,
ktorému nie je ľahostajné zlo, útlak a nespravodlivosť.
Vo chvíli, keď do duše modliaceho sa preniká Boh, jeho vnútro sa chveje
a cíti, ako keby mal prázdnu dušu - lebo Boh, ktorý je spravodlivý, sa
na rozdiel od pozemských sudcov nemôže mýliť. Ale vstup Boha má aj inú
úlohu, o ktorej tak radostne spieva naša modlitba. Boh totiž v hneve nezabúda
na milosrdenstvo. Prekračuje horizont svojej slávy nielen preto, aby zničil
bezočivosť bezbožného, ale aj preto, aby zachránil svoj ľud a svojho pomazaného,
to jest Izraela a jeho kráľa. Chce sa tiež stať osloboditeľom utláčaných,
nechať vytrysknúť nádej v srdciach obetí a otvoriť nové časy spravodlivosti.
Práve preto sa chválospev, hoci má ráz žalospevu, mení na radostný hymnus.
Ohlásené nešťastia smerujú predovšetkým k oslobodeniu utláčaných, a preto
spôsobujú radostný výkrik spravodlivého: Ja však budem plesať v Pánovi,
jasať budem v Bohu svojej spásy (Hab 3, 18). Ten istý postoj Ježiš odporúča
aj svojim učeníkom, keď prídu apokalyptické časy: ,Keď sa to začne diať,
vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie’ (Lk 21,
28).
V Habakukovom speve je krásny záverečný verš, vyjadrujúci znovuzískaný
pokoj. Boha totiž označuje nielen za silu svojho verného, ale tiež ako
toho, ktorý mu daruje sviežosť a pokoj v nebezpečenstvách. Dávid spieval:
Milujem ťa, Pane, moja sila... Mojim nohám dal rýchlosť jeleňa a postavil
ma na výšinu (Ž 18, 2 a 34). Teraz spevák volá: Jahve, Pán, je moja sila,
dal mi nohy ako jeleniciam a dá mi vykračovať po mojich výšinách (Hab
3, 19). Keď je Boh po našom boku, netreba sa obávať úzkosti a prekážok,
ale ľahkým krokom napredovať, hoc aj na príkrej ceste života.”
Trojnásobná radosť v Cirkvi
Ján Pavol II. pred Regina coeli 19. 5. 2002
V nedeľu 19. mája sme oslavovali tri významné udalosti v Cirkvi.
Pripomenuli sme si 82. výročie narodenín Svätého Otca, zároveň sme prežívali
slávnosť Zoslania Ducha Svätého, a aby bola radosť na celom svete ešte
väčšmi umocnená, pápež vyhlásil päť nových svätých: Alonsa de Orosco (1500
- 1591), Ignazia da Santhiá (1686 - 1770), Umila da Bisignano (1582 -
1637), Paulinu do Coraćo de Jesus Agonizante (1865 - 1942) a Benedettu
Cambiagiovú-Frassinellovú (1791 - 1858). Po slávnostnom ceremoniáli sa
Svätý Otec pred Regina coeli prihovoril početným pútnikom zídeným na Námestí
sv. Petra v troch jazykoch.
„Na záver tejto slávnosti srdečne pozdravujem pútnikov, najmä tých,
ktorí sem prišli z Piemontu, z Kalábrie a Ligúrie spolu so svojimi cirkevnými
a civilnými autoritami vzdať poctu novým svätým. Títo žiariví svedkovia
evanjelia, ktorých nám Cirkev dnes dáva, nás pozývajú znova obrátiť svoj
pohľad na Máriu, ku ktorej sa neprestajne utiekali počas svojho života.
Chcel by som teraz pozdraviť po španielsky hovoriacich pútnikov, ktorí
sem prišli na svätorečenie Alonsa de Orosco. Pozdravujem otcov kardinálov
a biskupov, ako aj civilné autority, kňazov, veriacich a osobitne členov
veľkej rodiny sv. Augustína, ktorá je oddnes bohatšia o nového svätca.
Nech všetci tak ako on neprestajne zakúšajú ochranu Matky Božej a našej
Matky.
Srdečne pozdravujem pútnikov z Brazílie, pastierov i veriacich, ktorí
prišli na svätorečenie svätej Pauliny do Coraćo de Jesus Agonizante.
Osobitne pozdravujem pána prezidenta a ostatné civilné autority, ktoré
sa zúčastnili na tejto slávnosti. Želám si, aby život a dielo Matky Pauliny
mohlo pokračovať tým, že bude vzorom svätosti pre všetky dcéry Nepoškvrneného
počatia, aby nášho Pána nasledovali, milovali a uctievali veriaci na celom
svete.”
Z EWTV a VR prel. M. D.
|
