4. augusta 2002

31 / 2002

úvod

úvod    

z domova    

duchovná obnova    

liturgia    

zo sveta    

vatikán    

pre deti    

mládež    

kultúra    

listáreň    

oznamy    

publicistika    

misie    

archív - ročník 2001    

archív - ročník 2002    

e-mail redakcii    

webmaster    

Pápež vyslal z Toronta 800-tisíc misionárov

Svätý Otec počas uvítacieho ceremoniálu v Toronte požehnáva dvoch mladých ľudí.

Snímka: TASR/AP

Zem je slanšia, svet svetlejší. Do svojich krajín a miest sa totiž z kanadského Toronta vracajú účastníci 17. svetového dňa mladých, povzbudení stretnutím s hlavou Katolíckej cirkvi. Ján Pavol II. im počas vigílie pred záverečnou bohoslužbou odovzdal niekoľko vreciek so soľou ako symbol tohtoročného motta Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta. „Ak milujete Ježiša, milujte Cirkev!” zvolal pred 800-tisícovým davom počas záverečnej omše v Downsview Parku. „Nedajte sa znechutiť hriechmi a slabosťami niektorých jej členov, ale myslite na veľkú väčšinu zasvätených, kňazov a veriacich, ktorí chcú slúžiť a konať dobro. Buďte im nablízku a pomáhajte im!” povedal v súvislosti s nedávnymi škandálmi a povzbudil mladých pútnikov, aby sa nebáli odpovedať na volanie ku kňazstvu alebo zasvätenému životu a nasledovať Krista na kráľovskej ceste kríža.

Nedeľa 28. júla sa v Toronte zobudila do upršaného a veterného rána. Mladých, ktorí si po celonočnej modlitbovej vigílii pred záverečnou bohoslužbou zdriemli, vytrhla zo sna búrka. Svätého Otca však napriek tomu vítal výbuch radosti. Mládeži aj ostatným účastníkom sa prihováral jasným hlasom, spontánne striedajúc francúzštinu, angličtinu a španielčinu. „Vy ste mladí a váš pápež je starý a trošku unavený...” povedal počas kázne, na čo mu odpovedalo skandovanie: „Pápež je mladý! Pápež je mladý!” Ján Pavol II. ho prerušil: „...ale stále sa úplne stotožňuje s vašimi nádejami a túžbami. Hoci som žil pod temným totalitným režimom, vždy som bol presvedčený, že žiadna ťažkosť, žiaden strach nie je taký veľký, aby mohol úplne udusiť nádej vyvierajúcu z mladých sŕdc. Nedopustite, aby nádej zomrela!” oslovil Petrov nástupca mládež súčasnosti a do jeho slov v tej chvíli zasvietilo slnko, ktoré pretrhlo búrkové mračná.

Mládež stavia kríž pred Svätým Otcom.

Snímka: TASR/EPA

V „laboratóriu viery”, ako Svetové dni mládeže nazval Ján Pavol II., pracovalo tento rok 200-tisíc účastníkov zo 169 krajín. Na stretnutie so Svätým Otcom sa pripravovali katechézami v 136 skupinách pod vedením 261 biskupov vrátane 29 kardinálov. Mohli si vybrať spomedzi 24 jazykov a viac ako 100 kostolov a cirkevných stredísk. Dvesto kňazov bolo pripravených poskytnúť sviatosť zmierenia. „Táto sviatosť je ako fontána - hoci by sa nikto nenapil, neprestáva tiecť,” povedal na adresu súčasnej krízy spovede v niektorých krajinách jeden z kňazov, čakajúcich na kajúcnikov.
Do programu zaradili organizátori prvý raz aj dobrovoľnícku prácu. Približne 100-tisíc účastníkov sa zapojilo do sociálnej služby: rozdeľovali jedlo, čistili prírodné prostredie, pracovali s bezdomovcami a postihnutými ľuďmi, navštevovali starých a chorých, zúčastňovali sa na diskusiách o medzinárodnom rozvoji, bezdomovectve, utečeneckom probléme a o svojich možnostiach pomôcť. Pri sobotnej vigílii pápež posvätil symbolický plod ich námahy v podobe domčeka pre manželov Brownovcov. Obydlie skonštruovali v spolupráci s kanadskou charitatívnou organizáciou a postavili 150 metrov vedľa miesta záverečnej omše. Odtiaľ ho prevezú na torontské predmestie Scarborough, kde budú Brownovci konečne bývať pod spoločnou strechou. Pán Brown totiž trpí na sklerózu a používa invalidný vozík, s ktorým sa nemohol nasťahovať do bytu svojej manželky, a tak býval v domove pre telesne postihnutých. „Nemôžeme tomu uveriť,” ďakovala dojatá pani Brownová, ktorá si s manželom nemohla dovoliť bezbariérový byt.
Telesne a mentálne postihnutí ľudia dali účastníkom stretnutia možnosť získať širší pohľad na život aj vďaka spoločenstvu Archa. Jeho zakladateľ Jean Vanier prišiel do Toronta spolu s 200 členmi komunity, ktorí sa zapájali do liturgie a pripravili pre Svätého Otca uvítacie predstavenie. Keď hendikepovaní ľudia s pomocou svojich asistentov tancovali a mávali šatôčkami, pápež netajil dojatie. „Mám veľa rokov, ale v srdci som stále mladý,” predstavil sa počas ceremoniálu vo štvrtok 25. júla. „Nemohol som sa dočkať tohto stretnutia!” dodal a po svedectvách a piesňach hovoril mladým o šťastí. „Človek je stvorený pre šťastie. Túžite po šťastí a Kristus má na túto túžbu odpoveď. Ale žiada vás o dôveru. Pravá radosť je totiž víťazstvo, ktoré nemožno dosiahnuť bez dlhého a ťažkého zápasu. Kristus má tajomstvo tohto víťazstva!”
Pohľad na vieru a jej prežívanie obohatilo aj 200 mladých z Kuby, čo je najväčšia skupina, ktorú tento komunistický štát doteraz pustil za svoje hranice na náboženské podujatie. V Toronte sa stretli aj s anglikánmi, židmi, mohamedánmi a príslušníkmi ďalších náboženstiev, ktorí sa zapojili do organizácie stretnutia s hlavou Katolíckej cirkvi. Pri tejto príležitosti vyslovili predstavitelia jednotlivých náboženstiev podporu pápežovi a prejavili ju aj prakticky - napríklad poskytnutím svojich škôl na ubytovanie pútnikov. „Tento pápež je jedným z najdôležitejších svetových symbolov,” povedal vodca moslimskej komunity Amir Eternadi. „Obdivujem jeho schopnosť byť vždy v centre diania,” dodal a zdôraznil, že dialóg je jediná cesta k prekonávaniu konfliktov.
Na tragédie prameniace z nepriateľstva a nenávisti upozornil aj Svätý Otec, keď počas sobotňajšej modlitebnej vigílie pripomenul vlaňajší 11. september. „Tretie tisícročie sa začalo v tieni teroristického útoku. Na akom základe chceme budovať novú historickú éru? Stačí nám technická revolúcia, ktorá rieši ekonomickú produktivitu, ale obchádza univerzálne etické hodnoty?” opýtal sa pápež a pokračoval: „Vo svojich mladých nadšených srdciach už poznáte odpoveď a vyjadrujete ju svojou prítomnosťou na tomto mieste: Jedine Ježiš je uholným kameňom, na ktorom možno vybudovať pevnú existenciu!” Potom sa pápež zahľadel z pódia pri 55-metrovom žltom kríži, ktorý osvecoval celú plochu, na svojich poslucháčov a pokračoval dôverným tónom: „Vy ste mužmi a ženami zajtrajška. Budúcnosť je vo vašich srdciach a rukách. Boh vás poveruje ťažkou a zároveň povznášajúcou úlohou pracovať s ním na budovaní civilizácie lásky.”

Zo Zenitu T. K.

Svätý Otec bozkáva desaťročnú Kanaďanku z Ontária počas uvítacieho ceremoniálu na letisku v Toronte.

Snímka: TASR/AP

Prvé dojmy z Toronta spríjemnila slovenským mladým štedrosť starých emigrantov

Boeing CSA sa odliepa od mokrého asfaltu. Pred nami je približne deväť hodín letu, premáham driemoty, Svetové dni mládeže 2002 v Toronte sa začínajú.
Už počas medzipristátia v Prahe sa spoznávame. Asi 240 Slovákov isto nebude patriť medzi najmenšie skupiny. Viacerí si uviazali okolo krku modrú šatku s nápisom Slovakia. Zatiaľ o sebe vieme málo: každý obetoval na túto cestu približne štvrtinu celoročného príjmu, viacerých som videl v Ríme, niektorých v Paríži. Rozmýšľam nad heslom: Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta. Adrianu, Paľa, Zuzu, Ondreja a Vieru si pamätám ako organizátorov „stretiek” mladých ľudí, ktorí sa snažia dať svojmu životu duchovný rozmer. Ťažká, nie vždy ocenená, ale veľmi potrebná práca. O týchto naisto viem, že sú „soľou zeme”.

Príchod

Na letisku v Toronte vládne ruch ako na všetkých letiskách na svete. Angličtina sa mieša s francúzštinou, sem-tam začuť aj slovenčinu. Modré šatky boli skvelý nápad. Zisťujem, že v dave stačí zachytiť jednu z nich a pristaviť sa na mieste s ich najväčšou koncentráciou. Dozvedám sa, že prvé dni strávime v gréckokatolíckej farnosti známej vďaka multimilionárovi Štefanovi Romanovi, štedrému podporovateľovi tunajšej cirkvi. Väčšina z nás bude bývať pod katedrálou, ktorá je päťnásobnou zväčšeninou cerkvi v jeho rodnom Novom Ruskove v Trebišovskom okrese. Prvý dojem z katedrály je naozaj monumentálny. Rozmermi pripomína košický Dóm svätej Alžbety, ale ďaleko od rušných ulíc Toronta uprostred polí vyzerá ešte mohutnejšia. Dozvedám sa, že je to jediná katedrála na severoamerickom kontinente, ktorú posvätil pápež. Bol to výraz jeho priazne k Slovákom v období, keď nás od účasti na živote Cirkvi delila železná opona. Ako prvá z tunajších kanadských Slovákov nám pomocnú ruku podala pani Emília Starková. Krehká, no vitálna pani, ktorej iba rok chýba do ôsmich krížikov. Prvú noc teda strávime v jej byte na 32. poschodí Concorde place v Toronte. Do Kanady prišla zo slovenskej Polomky ako štvorročná. Cítiť, že rozprávanie po slovensky jej spôsobuje radosť. Často sa smeje nákazlivým smiechom a ukazuje nám fotografie svojich blízkych. Je vdova, všetky štyri deti už majú svoje rodiny. Na výzvu ubytovať jedného-dvoch účastníkov Svetového stretnutia mládeže odpovedala ochotne - pripomína jej to mladosť. Je zvedavá na mnoho vecí, ktoré súvisia s rodnou krajinou. Noc bola veľmi krátka. Akoby sme iba pred polhodinou zaľahli do postele v izbe pripomínajúcej naše najluxusnejšie hotely, a už nasadáme do Toyoty, ktorá v ničom nezaostáva za inými mohutnými korábmi kanadských ciest. Uháňame 130-kilometrovou rýchlosťou ku katedrále. Starká sa ospravedlňuje, že šoféruje tak pomaly, a opäť sa smeje svojím nákazlivým smiechom.

Toronto

Prvý deň oficiálneho pobytu nás čaká návšteva karmelitánskeho kláštora, prehliadka Niagarských vodopádov a záver dňa strávime vo farnosti v Hamiltone. Premiestňujeme sa v školských autobusoch, aké poznáme z amerických filmov. V duchu porovnávam Svetové dni mládeže v Toronte s tými v Paríži a v Ríme. Francúzom nechýbal šarm a hrdosť, Talianom srdečnosť a ochota podeliť sa so všetkým. Kanaďania akoby spájali tieto vlastnosti a pridali k nim slovanskú dobrosrdečnosť a zmysel pre precíznosť v detailoch.
Po krátkej návšteve karmelitánskeho kláštora máme približne dve hodiny na prehliadku jedných z najväčších vodopádov na svete. Prihovára sa nám starší pán. Predstavil sa ako Joe Stasko - inými slovami Jožko Staško z Petríkoviec. Je jedným z mnohých, ktorých z domoviny vyhnali ruské tanky. Dlhé roky pracuje ako šéf skupiny zváračov a svoj život, zdá sa, navždy spojil s Kanadou. Keď hovorí o Slovensku, do očí mu vstúpia slzy. Je to jeho mladosť, najkrajšie obdobie života, ale vrátiť natrvalo by sa už nechcel. Má tu rodinu, manželku, dvoch synov, vnúčatá. Rozhodnutie emigrovať bolo náhle. Odišiel sám a až neskôr, po veľkých peripetiách, prišla za ním manželka. Je horlivým podporovateľom gréckokatolíckej farnosti v Kitcheneri - približne 100 kilometrov od Toronta. Istý čas pracoval ako kuchár, varil pre miestnu komunitu jezuitov. Je kantorom, rád nám svojím zvučným hlasom predvádza niektorý z nápevov východnej liturgie.
Niagarské vodopády sú veľké, hlučné, mokré a niagarské pivo akési kyslé. Zdá sa, že aspoň v niečom sú Slováci lepší... Vrátane hokeja, samozrejme, ale to pred tunajšími nehovorím príliš nahlas. Čaká nás Hamilton, mesto s jednou z najpočetnejších slovenských komunít v Kanade.

Hamilton

Pred chrámom nás víta skupinka tunajších kanadských Slovákov. Najstarším je otec Imrich Fuzy, 88-ročný kňaz, ktorý je už takmer 50 rokov dušou tohto spoločenstva. O dôvodoch svojho núteného odchodu nehovorí s bolesťou, skôr s nadhľadom: „Viete, boli päťdesiate roky, ľudové súdy, nemal som veľmi na výber...” Od miestneho správcu farnosti otca Jozefa Vaňu sa dozvedáme, že v ankete o najkrajší kostol sa ten náš slovenský umiestnil spomedzi 35 hamiltonských chrámov v prvej trojke. Život farnosti hodnotí veľmi racionálne, vidí rozdiely v prisťahovaleckej vlne kedysi a dnes. Voľakedy bol chrám útočiskom, miestom uchovania národnej identity. Slovenskí emigranti hľadali v zahraničí slobodu a veľmi bolestne znášali odlúčenie od domova. Dnešní prisťahovalci sú omnoho dravší, ovládajú jazyk a ich cieľom je zarobiť viac peňazí ako doma. Mnohí ani nevedia, kde je slovenský kostol..
Tunajší rodáci nám pripravili večeru vo veľkej hale, ktorá pripomína naše kultúrne domy vo väčšom vydaní. Údajne patrí portugalskej komunite; napokon, tu sa mnoho vecí spoločenského života organizuje na báze národnej či náboženskej príslušnosti. Človek bez minulosti je človekom bez budúcnosti. Dozrejú k tomuto poznaniu aj naši novodobí prisťahovalci?

Pútnici sa modlia počas slávnostnej svätej omše na záver Svetových dní v torontskom Downsview.

Snímka: TASR/AP

Na záver dňa ešte bonbónik - nádherný Chrám Nanebovzatia Panny Márie, ktorý patrí komunite slovenských gréckokatolíkov v Hamiltone. Celá plocha jeho stien je pokrytá ikonami s výjavmi zo životov svätých, vyžaruje z nich patriarchálna dôstojnosť východného obradu. Počúvam moleben k Bohorodičke a rozmýšľam o slovách z kázne vladyku Milana Chautura: „Na ľadovej kryhe plávajúcej k vodopádom boli zvyšky primrznutého zvieraťa. Vyhliadol si ich orol a snažil sa vyrvať čím viac mäsa. Neuvedomil si však, že i jeho pazúry primrzli k zdochline, a tak nevládal vzlietnuť, keď sa kryha prevrátila a aj jeho strhla pod hladinu.” Príbeh ľudského zlyhania má stále rovnaký scenár. Pod povrchom úspechu je často iba egoizmus a prázdnota. Títo mladí sú, zdá sa, oveľa prístupnejší takýmto pravdám o živote...

Mississaqua

Ďalší deň začíname v slovenskej farnosti v Mississaque, bohoslužbu celebruje banskobystrický pomocný biskup Tomáš Galis. Spolu s kanadským gréckokatolíckym biskupom Jánom Pazkom po obradoch dokonale splynú s masou pútnikov. Vidieť, že biskup má dlhoročnú prax v práci s mladými, veľmi rýchlo si získava ich pozornosť a jeho slová často prerušuje potlesk. Pritom hovorí „iba” staré známe pravdy o Bohu, o živote. Napokon, všetko tu už raz bolo, len nám možno často chýba úcta k pravde a ochota otvoriť sa jej.
Na záver obradov sa nám prihovára slovenský veľvyslanec v Kanade MUDr. Miroslav Mikolášik. Pamätám si ho ako popredného predstaviteľa Donum vitae, hnutia za ochranu života vo všetkých jeho podobách. V multikultúrnej Kanade silnie hnutie za liberálnejší postoj k potratom a eutanázii. Každý z týchto mladých sa skôr či neskôr bude musieť postaviť zoči-voči aj takýmto problémom. Zaváži spomienka na krátky príhovor človeka, ktorý ideálom Donum vitae venoval veľkú časť životných síl?
Pred sebou máme plavbu loďou, ktorej konštruktérom a majiteľom je Slovák Jozef Jagelka. Nádherná vyhliadková loď s tanečným parketom, kde sa rozpútal uragán slovenských tancov a piesní. Až je ťažké vybrať si, či obdivovať dominanty kraja vrátane najvyššej televíznej veže na svete, alebo sa zapojiť do kolotoča slovenskej radosti.
Pri stole sedíme so starším manželským párom. Do Kanady emigrovali pred dvoma desaťročiami a na Slovensku obaja neboli už dávnejšie. Pokúšam sa o vtip a hovorím, že my na Slovensku sa stále takto veselíme. Pani sa na mňa pochybovačne pozerá a neveriacky krúti hlavou. Vraj sa musí presvedčiť osobne. Rozišli sme sa skôr, ako som jej to mohol vysvetliť. Kým príde, máme ešte šancu.

Z Toronta VLADO SEMAN

hore na zoznam rubrík...

tiráž    

 kontakt