|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Inter arma silent musae
Mons. František Tondra
Význam tohto starého rímskeho príslovia - „Keď rinčia zbrane, múzy mlčia”
- je ďalekosiahly. Múzy boli bohyne umení a inšpirácie, dobrých nápadov.
Bolo ich vraj deväť a inšpirovali umelcov, najmä básnikov, ktorých považovali
za vrchol múdrosti.
Písať básne možno iba v pokojnej atmosfére. Vo vojenskom virvare, predovšetkým
v bezprostrednom ohrození, ale ani v emóciách nenávisti a pomsty to nejde.
Spomínané príslovie však chce povedať čosi iné: Keď rinčia zbrane, ustupuje
ľudská múdrosť, vášeň prevláda nad rozumom. A nemusia to byť iba kovové
zbrane. Sú aj zbrane jazykov, úkladov a každého nepokoja, robenia zla
v ľudskej spoločnosti. Ten máme aj teraz v podobe predvolebnej kampane.
Politické subjekty sa navzájom obviňujú z nedostatkov minulého vládnutia
a správania sa. Poukazujú na svoj volebný program, často nereálny alebo
len všeobecný, deklaratívny, nič neriešiaci, ale zvučne „rinčiaci”. Lídri
sa navzájom obviňujú z vlastných chýb.
Už 13 rokov žijeme v demokracii. Naozaj v demokracii? V ponovembrových
dňoch roka 1989 bolo všeobecné presvedčenie, že za 2-3 roky sa naša sociálna
a politická situácia zmení k lepšiemu. Dnes mnohí nostalgicky spomínajú
aspoň na sociálne istoty v dobe totality. Iste, nielen z chleba človek
žije a duch tam bol ubíjaný. Na druhej strane treba však povedať, že aj
z chleba človek žije. A za tento chlieb, čiže za spoločenskú a sociálnu
situáciu v krajine zodpovedáme všetci - kresťania i nekresťania, veriaci
i neveriaci. V občianskom živote nás tieto ideologické postoje nesmú deliť.
Ide o zodpovednosť každého občana za stav našej spoločnosti. Tak hovorí
rozum a podľa toho aj Druhý vatikánsky koncil: „Povahe človeka plne zodpovedá,
aby sa našli také právno-politické štruktúry, ktoré by poskytovali všetkým
občanom bez akejkoľvek diskriminácie čím ďalej tým širšiu efektívnu možnosť
mať slobodnú a účinnú účasť na zriaďovaní právnych základov politického
spoločenstva, ako aj na správe verejných záležitostí, vymedzovaní poľa
pôsobnosti rozličných inštitúcií a na voľbe vedúcich činiteľov. Nech sú
teda všetci občania pamätliví na právo a zároveň povinnosť používať svoje
slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra. Cirkev pokladá za
chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, čo sa v službe ľudí venujú verejným
záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto záležitosti” (GS, 75).
Položil som otázku, či žijeme naozaj v demokracii. Demokraciou rozumieme
hlavne slobodu rozhodovania vo voľbách o tých, ktorí povedú štát. Doslova
je to vláda ľudu - cez slobodne volených zástupcov. Sloboda predpokladá
nielen možnosť, ale aj schopnosť. Voľbu musí predchádzať poznanie a úvaha,
rozvažovanie. Kritériá pri voľbe musia byť čisté, nezakalené vášňou. Sila
davovej psychózy uberá zo slobody čistého rozhodovania podobne ako fyzický
nátlak za totality. Kde rinčia vášne, tam sa stráca múdrosť.
Stojíme pred vážnym rozhodovaním. Už 13 rokov tápeme v demokracii a opäť
sa blížia parlamentné voľby. Máme už isté skúsenosti. Sociálna náuka Cirkvi
je vyjadrením premnohých pozorovaní a stáročných skúseností. Sociálne
encykliky čerpajú aj zo skúseností odborníkov, ktorým vždy záležalo na
všeobecnom dobre bez osobných záujmov. A je tu i Boží zákon a Božia milosť,
ktorá vedie aj Učiteľský úrad, aj všetkých, čo slúžia tejto veci.
Na prvom mieste si treba uvedomiť morálnu povinnosť zúčastniť sa na voľbách.
Kto nejde voliť, tiež volí, lebo jeho hlas si zoberú tí, čo budú zvolení
- aj tí, ktorých práve nechcel. Podľa prieskumov asi 30 % oprávnených
voličov avizuje, že sa na voľbách nezúčastní. Sú to tí, čo buď rezignovali,
alebo si neuvedomujú svoju povinnosť prispieť k spoločnému dobru, alebo
chcú protestovať proti súčasným neporiadkom. Určite nie sú to potenciálni
voliči tých strán a hnutí, ktoré robia silnú kampaň.
Ďalšia otázka je, koho voliť. Aj tu sú isté kritériá, ktoré treba uvážlivo
rešpektovať. Emócie nás môžu pomýliť. V prvom rade je potrebné pozerať,
ako sa doteraz jednotlivé strany či hnutia správali. Treba otvorene hovoriť,
koľko korupcie a sprenevery májú za sebou.
Aj to si všimnime, akými prostriedkami robia strany svoju predvolebnú
kampaň. Porušenie morálnych princípov v kampani je znamením, že ich budú
porušovať aj v prípade svojho víťazstva vo voľbách.
Nakoniec je tu program a sľuby. Slovensko sa nachádza v hlbokej politickej,
ekonomickej, sociálnej, morálnej a kultúrnej kríze. Najväčším zlom nie
je nedostatok peňazí, ale nedostatok medziľudských vzťahov. Pohoršovali
sme sa nad tými, ktorí počas povodní rabovali. Tu je však celospoločenská
„povodeň”. Veľa našich občanov žije pod životným minimom, chorí nemajú
na lieky, školy na vyučovanie, umelci na kultúru, a napriek tomu sa dennodenne
dozvedáme o korupciách a defraudáciách vysoko postavených.
Tribúnske reči a sľuby tu asi nepomôžu. Donucovacia sila štátu je oslabená
a nová totalita je nemysliteľná. Musíme ešte rásť v demokracii, to znamená
rásť v morálke. V morálke zodpovednosti a záujmu o každého človeka. Bez
dobrej rodinnej výchovy sa to nedá ani predstaviť. Pocit zodpovednosti
musí mať aj verejná mienka, a práve tú najviac ovplyvňujú médiá.
Volebné očakávania vyvolávajú istý pocit napätia. Napätie môže byť aj
príjemné, najmä keď si uvedomíme, že i my sme tu hráčmi. Nám kresťanom
tento príjemný pocit umocňuje vedomie Božej prítomnosti a milosti. Ona
uľahčuje naše rozhodnutia. Preto prv než pôjdeme voliť, poprosme o túto
prítomnosť.
Mons. FRANTIŠEK TONDRA
Svätosť všade možná
„Som dobrý hubár.” Tomuto výroku sa zvykne veriť - hoci ťažšie, ak zaznie
z úst pacienta. Hubárov bolo toho roku neúrekom nielen na lúkach či v
lesoch, ale aj v nemocniciach, keď im to s konzumáciou plodov ich zberu
nevyšlo. Ako sa životodarná voda môže zmeniť na nebezpečný živel, tak
i na prvý pohľad nevýznamné rozhodnutie anonymného jednotlivca môže nadobudnúť
hrozivé následky. A to nielen v prípade hubárov.
Tohoročný záver leta charakterizovali nielen záplavy vody, ale spestrujú
ho aj záplavy predvolebných sloganov, výziev a sľubov, ktorými sa to v
médiách priam hemží. V súvislosti s tým sa zvykne filozofovať o politike
a dávať jej rôzne prívlastky. Celkom netradičná kombinácia sa mi naskytla
prednedávnom, keď som do rúk dostala knihu s podnadpisom Politika - cesta
k svätosti. V prvej chvíli sa mi nechcelo veriť, že je to možné. Ale osud
muža, o ktorom autor René Lejeune píše, o tom svedčí. Robert Schuman (1886
- 1963) bol politikom 20. storočia, ktorý získal titul Otec Európy.
Ako tento muž spojil také zdanlivo protichodné pojmy ako svätosť a politika?
Poukazujú na to myšlienky z knihy: „Podstatné bolo pre neho uskutočnenie
ideálu, nie víťazstvo strany. Keď skúmame jeho intervencie na schôdzach
v parlamente, vidíme, že jeho presvedčenie a zásadovosť v otázkach viery
boli preňho najdôležitejšie. Keď zasiahol, vždy bol slušný a rešpektoval
názor protivníka, avšak bez kompromisu a jasne vysvetlil svoje stanovisko
i vlastný názor, ktorý si vytvoril na základe kresťanskej viery a cirkevnej
náuky. Charakterizoval ho intenzívny duchovný život. Denné rozjímanie
nad Božím slovom mu dalo múdrosť, ktorou často prekvapoval. Vždy bol pripravený
nadviazať dialóg, a aj keď chcel oponenta presvedčiť, vždy bral do úvahy
jeho námietky, a to pokojne a zdvorilo.” Mal mnohých sympatizantov, ale
našli sa aj neprajníci a nepriatelia. Ako v každom ľudskom živote. Napriek
všetkému do politiky vniesol rozmer svätosti.
Ján Pavol II. pripomína: „Veriaci nemôžu odmietnuť účasť na politickom
živote, a to v rôznych aktivitách - ekonomickej, sociálnej, legislatívnej,
administratívnej, kultúrnej, ktoré majú za cieľ organicky a cez inštitúcie
podporovať verejné dobro.” Kresťania majú pôsobiť všade, teda aj v politike.
Hoci je to oblasť, ktorá vzbudzuje nespokojnosť a často i kritiku. Ak
sa však človek usiluje hľadieť na život nielen pohľadom večných kritikov,
ale aj okom kresťana, je zrejmé, že nie je jedno, kto život v spoločnosti
usmerňuje a aké princípy pri tom uplatňuje. A tak v tomto čase predvolebných
hesiel by mohlo zaznieť odporučenie rovnaké pre občanov aj pre hubárov:
Hľadajme, posudzujme a voľme zodpovedne a múdro, aby sme seba, svojich
blížnych a našu spoločnosť neotrávili. Nech nám pri tom Pán Boh pomáha.
JANA VÍZNEROVÁ
|
