20. október 2002

   

42 / 2002

 

úvod

      

  

úvod    

z domova    

duchovná obnova    

liturgia    

zo sveta    

vatikán    

pre deti    

mládež    

kultúra    

listáreň    

oznamy    

publicistika    

misie    

archív - ročník 2001    

archív - ročník 2002    

e-mail redakcii    

webmaster    

 

   

Z posolstva Svätého Otca Jána Pavla II. na Svetový deň misií 20. októbra 2002

Misie sú hlásaním odpustenia

Také je nielen motto, ale aj výzva pre všetkých kresťanov sveta, aby si väčšmi ako inokedy prehodnotili vlastnú identitu i poslanie pri včlenení do rodiny Cirkvi. Svätý Otec rozvinul ústrednú myšlienku posolstva takto: „Evanjelizačná misia Cirkvi je vo svojej podstate hlásaním lásky, milosrdenstva a odpustenia, ktoré boli zjavené človeku skrze život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, nášho Pána. Je to ohlasovanie radostnej zvesti, že Boh nás miluje a chce nás všetkých zjednotiť vo svojej milosrdnej láske, odpúšťa nám a žiada nás, aby sme aj my odpúšťali druhým aj tie najťažšie urážky.
Tieto slová zmierenia nám boli zverené preto, lebo ako tvrdí sv. Pavol, v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia (2 Kor 5, 19). Ony sú ohlasom a odvolaním sa na Kristovu najvrúcnejšiu žiadosť na kríži: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34).”

Smäd po Bohu naliehavo narastá

Svätý Otec vkladá posolstvo do kontextu svetového diania a nepretržitej misie Cirkvi za pokoj a zmierenie. Tá sa však bezprostredne spája s povinnosťou ohlasovať Kristovo evanjelium tým, ktorí ho dosiaľ nepoznajú. Aké perspektívy z toho plynú? Ján Pavol II. odpovedá: „Iba Božia láska, schopná urobiť z ľudí každej rasy a kultúry bratov, môže odstrániť bolestné rozdelenia, ideologické rozpory, hospodárske nerovnosti a násilný útlak, ktoré ešte sužujú ľudstvo. Dobre poznáme hrozné vojny a revolúcie, ktoré poznačili krvou práve skončené storočie, ako aj konflikty, ktoré, žiaľ, naďalej trápia svet ako epidémia. Zároveň sa však nestráca vrúcna túžba mnohých mužov a žien, ktorí, hoci žijú vo veľkej duchovnej a materiálnej biede, pociťujú veľký smäd po Bohu a jeho milosrdnej láske. Pánova výzva ohlasovať dobrú zvesť platí i dnes; ba stáva sa čoraz naliehavejšou.”

Na kríži Boh odhalil svoju lásku

Podobne ako v apoštolskom liste Novo millennio ineunte nám pápež pripomína význam komtemplovania tváre ukrižovaného Krista a dodáva: „Kríž je kľúčom, vďaka ktorému je nám sprístupnená múdrosť, no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ale tajomná Božia múdrosť, ktorá bola skrytá (1 Kor 2, 6-7). Kríž, na ktorom už prebleskuje žiara oslávenej tváre Zmŕtvychvstalého, nás uvádza do plnosti kresťanského života a do dokonalosti lásky, keďže nám odhaľuje Božiu vôľu, aby ľudia mali účasť na jeho živote, láske a svätosti... Misijné poslanie by nemalo zmysel, ak by neviedlo k plnosti kresťanského bytia, to značí k dokonalosti lásky a k svätosti. Z kontemplácie kríža sa učíme žiť v pokore a odpúšťaní, v pokoji a v duchovnom spoločenstve (komúniu)... Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustí vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele (Kol 3, 12-15).”

Z kríža prýšti odpustenie a pokoj

Prameňom a silou odpustenia je sám Kristus, ktorý premohol nená-visť prenasledovateľov a každé zlo. Ba viac - pri Poslednej večeri vyhlásil nové prikázanie lásky, aby sme sa milovali navzájom, ako nás on miloval. Svätý Otec v tejto myšlienke pokračuje: „Zmŕtvychvstalý Kristus daruje svojim učeníkom pokoj. Cirkev, verná Pánovmu príkazu, naďalej hlása a šíri pokoj... Ide tu o dialóg, ktorý umožňuje hovoriť s druhými s úctou a porozumením, svedčiaci o zásadách, v ktoré verí, a s láskou ohlasujúci najhlbšie pravdy viery: radosť, nádej a zmysel života... Tento dialóg je hlboko spätý s vôľou odpúšťať, lebo ten, kto odpúšťa, otvára srdce druhým a stáva sa schopným milovať, porozumieť bratovi a žiť s ním v harmónii.”

Buďme spolupracovníkmi misií

Sme vyzvaní vrúcne sa modliť za misie a všetkými prostriedkami spolupracovať na dielach, ktoré Cirkev koná po celom svete. Ján Pavol II. zdôrazňuje potrebu svedectva životom a dodáva: „Nikdy sa nesmieme hanbiť za evanjelium a mať strach priznať sa, že sme kresťania, zatajujúc svoju vieru. Naopak, je potrebné ďalej hovoriť a rozširovať priestor ohlasovania spásy... Skutočný sviatok misií nám tak pomáha lepšie spoznať hodnotu nášho osobného i spoločného povolania. Rovnako nás povzbudzuje, aby sme prostredníctvom misionárov rozptýlených po všetkých kútoch sveta pomáhali našim najmenším bratom (porov. Mt 25, 40). To je úlohou Pápežských misijných diel, ktoré odjakživa slúžia misijnému poslaniu Cirkvi, aby najmenším nikdy nechýbali tí, ktorí im nalámu chlieb Slova a prinesú dar nevyčerpateľnej lásky prameniacej zo Spasiteľovho Srdca.”

JÁN PAVOL II.

Potenciál ľudských rúk

Svet okolo nás. Koľko je v ňom krásy, krásnych vecí. Keď ich obdivujeme, prichodia nám na um slová: „Krása - dielo ľudského umu a ľudských rúk.” Naozaj - um a ruky. Ruky mozoľnaté, silné, zrobené. Ale aj ruky krásne a hladkajúce. I keď zvráskavené, predsa nežné. Ruky presne také, aké mali náš otec a naša mať. Otcove ruky - v nich si vybadal istotu, ruky, na ktoré si sa mohol vždy spoľahnúť. A matkine? Tie vyjadrovali vždy viac lásky, ako akákoľvek záplava najkrajších slov. Obyčajné ľudské ruky...
Poviete si - a čo je na nich také zvláštne? Ale či ste sa zahľadeli vo chvíľke tichého pokoja na ruky svojich naj-bližších? Na krehučké rúčky svojho malého syna či dcérky, ktorí sa prostredníctvom rúk stretávajú so životom, vyjadrujú svoje prvé túžby a prosby?
Zadívali ste sa na ruky svojho žiačika - prváčika? Prstočkami úpenlivo stláča pero, aby napísal na radosť svoju, svojich rodičov a svojho učiteľa prvé písmenká. A či nie je krásny pohľad na plachého mladíka, či devu, ako cez dotyk rúk preciťujú slasť prvej lásky? Pohľad na ruky muža, ktorý pracuje od rána do večera, aby jeho rodina mala všetko, čo potrebuje? No predsa len najkrajší pohľad je na ruky ženy, ktorá v nich drží ten najkrajší dar - svoje dieťa.
A potom je tu státisíce rúk, ktoré vytvárajú veci nevšedné, ale aj veci potrebné na každodenný život. Sú pekné zvyky medzi našimi ľuďmi: keď sa zídu dvaja blízki ľudia, podajú si ruky. Keď sa dvaja mladí vydávajú na spoločnú púť životom, opäť si podávajú ruky. Keď syn či dcéra chceli vyjadriť úctu, lásku a predovšetkým vďaku svojim rodičom, pobozkali im ruky. Nenadarmo básnik hovorí: „Milujem, milujem len ruky čisté, čisté po celý život.”
Žiaľ, boli a ešte i dnes sú aj iné ruky. Také, ktoré ničia hodnoty, nemilosrdne bijú, týrajú, ba sú aj také, čo zabíjajú. Ťažko ich nazvať ľudskými. No sila ozajstných rúk určite zadrží aj túto zlobu. Na cestách našou vlasťou môžeme obdivovať veľa vzácnych, tvorivých mužov a žien a ich pracovitých rúk. A neodpočívajú ani ruky tých skôr narodených.
Vždy si uvedomujme hodnoty práce, ktoré vytvárajú ľudské ruky. Snažme sa aj my priložiť ruky všade, kde je to potrebné a kde cez ne môžeme poslúžiť blížnym. Nezabúdajme, že naše ruky sú rukami tvorcu i ochrancu. Koniec koncov len takéto ruky si zaslúžia obdiv, úctu a lásku.

VOJTECH MAJLING

hore na zoznam rubrík...

 

 

       

tiráž    

   

 kontakt