|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
oznamy
publicistika
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Nech žije Kristus Kráľ!
S týmto zvolaním na perách zomierali aj novodobí mexickí mučeníci. Vôbec
nie v atmosfére nadšeného triumfalizmu ani militantného šírenia svetskej
moci pod zámienkou šírenia Božieho kráľovstva. Ani nekopírovali vzory
a atmosféru stredovekých kráľovských dvorov. Boli si vedomí, že ten, ktorému
sú na smrť verní, je nielen kráľom ich sŕdc, ale aj kráľom dejín i celého
vesmíru. A že jeho kráľovstvo je kráľovstvo dobra, lásky a pokoja, v ktorom
sa s ním onedlho stretnú... A predsa, keď som vyberal toto vyznanie za
nadpis poslednej úvahy v tomto liturgickom roku, akosi mi neladilo uchu.
Ako to zoberú dnešní ľudia? Hodí sa to ešte do našej doby? Nie je to „neekumenické”?
Predstavovať Krista ako kráľa - dokonca kráľa celého vesmíru a celých
dejín? Neurazia sa tým moslimovia, židia, hinduisti? Veď oni Krista neakceptujú
ako svojho kráľa, tak prečo im ho vnucovať? Takéto obavy nie sú bezdôvodné;
rezonujú v častých diskusiách týkajúcich sa európskej charty i ústavy,
odznievajú pri prípravách ekumenických podujatí. Čo všetko ešte vypustiť,
len aby sme sa tých druhých nedotkli...?! Pod toleranciou sa už často
rozumie nielen rešpekt a úcta voči tým druhým, ale uprednostňovanie „preventívneho
mlčania”. Kresťanské hodnoty, robiace z ľudí poctivých, poslušných
občanov, to áno, ale konkrétne náboženské praktiky, pomáhajúce ľuďom uvádzať
tieto hodnoty do života, to už radšej nie!
Dávna snaha zatvoriť Cirkev do chrámov a sakristií sa ozýva v stále nových
obmenách. Koncilom odporúčaná povinnosť veriacich aplikovať svoje požiadavky
aj na politickej platforme sa vyťahuje najčastejšie v predvolebných snahách
získať si čím viac voličov. Ak si však prečítame Skutky apoštolov a Pavlove
listy, zistíme, že Cirkev je o niečom inom. Keby Pavol a ostatní apoštoli
len s úctou tolerovali vtedajšiu grécku či rímsku kultúru a kulty alebo
židovské náboženstvo (kde pre jedných je Kristov kríž pohoršením, pre
druhých bláznovstvom), nebolo by tu dnes ani kresťanstva ani dedičstva
gréckej a rímskej kultúry. Kristus zomrel za všetkých, apoštolov poslal
ku všetkým, a to nielen obdivovať ich domorodé mýty a nachádzať v nich
„semina Verbi”, ale aj „naučiť ich zachovávať všetko, čo im prikázal”.
A tomu, ktorý i v najponíženejšej situácii pred Pilátom vyznal, že je
kráľ, má byť raz podrobené všetko na nebi i na zemi... Ak sa zriekneme
týchto právd a vedomia, že sme poslaní sprístupniť ich všetkým, naše kresťanstvo
sa stáva starým kvasom a zvetralou soľou, zrelou na zašliapanie, trebárs
aj etnikami a náboženstvami, ktoré si viac vážia ľudský život a nekompromisnejšie
zachovávajú svoje náboženské predpisy.
Na nedávnej konferencii pápežskej rady pre migrantov, ktorá sa konala
v 99-percentnom moslimskom Izmire, na príkaz vlády nie v budove arcibiskupstva
ale v hoteli, padla medzi prítomnými biskupmi, kňazmi a rehoľnými sestrami
pri večeri spontánna otázka, či sa moslimovia, ktorí ich obsluhovali nepohoršia,
keď vidia duchovné osoby jesť a piť v málo náboženských priestoroch hotela.
Miestny arcibiskup sa na to o chvíľu po turecky spýtal mladého čašníka.
Odpoveď ho očividne zarazila: „Nie to nás pohoršuje, že ste v hoteli,
že jete a pijete víno. Boli sme však veľmi pohoršení, keď ste sa pred
jedlom nepomodlili.” Všetci zostali ako obarení. „Tak to dopadne, keď
sme príliš tolerantní a nechceme provokovať”, komentoval to jeden z prítomných.
Sviatok Krista Kráľa nás stavia pred zásadnú otázku: Považujeme Krista
skutočne za Kráľa, a to nielen za Kráľa svojho srdca, ale aj sveta a vesmíru?
Ak nie, nie je pre nás ani Kristom, Mesiášom. Ak ako kresťania nechceme
byť svetu na obtiaž a na posmech, nebojme sa ani dnes skromne, ale isto
povedať: Nech žije Kristus Kráľ!
MARIÁN GAVENDA
|
