Niekedy sme príliš zranení, aby sme dokázali rozpoznať Božie znamenia. Myslíme si, že sme na tomto svete odkázaní iba na seba a to nás napĺňa pocitom neistoty. No i najväčšie nešťastie môže mať svoj zmysel. Aj takto možno dešifrovať posolstvo nového filmu mladého indického režiséra M. Nighta Shyamalana, ktorý v uplynulých dňoch pritiahol do slovenských kín množstvo zvedavých návštevníkov.
Pre Shyamalana sú azda najúčinnejšou reklamou jeho posledné dve snímky — Šiesty zmysel a Vyvolený — a osobitý štýl, ktorým sa už nezmazateľne zapísal do histórie svetovej kinematografie. Aj tentoraz si zvolil príťažlivý a takmer neskutočný námet — útok mimozemskej civilizácie. Skúsený divák však už dopredu vytuší, že kolotoč okolo ufónov je iba lákavou kulisou s nádychom tajomna, zatiaľ čo zásadná dráma sa deje v duši hlavného protagonistu.
Reverend Graham Hess (Mel Gibson) ťažko prežíva stratu svojej manželky, ktorá pred šiestimi mesiacmi zomrela na následky dopravnej nehody. Táto udalosť ho natoľko zasiahla, že začal pochybovať o svojom povolaní a vystúpil z cirkvi. Celú svoju pozornosť venuje rodine — synovi Morganovi (Rory Culkin) a dcérke Bo (Abigail Breslin). Oporou mu je mladší brat Merill (Joaquin Phoenix), ktorý sa k nemu po tragédii nasťahoval. Bežný život trpiaceho muža náhle naruší nezvyčajný úkaz — tajomné kruhy v kukuričnom poli. Hoci tomu odmieta veriť, čoskoro vyjde najavo, že ide o dielo mimozemskej civilizácie, ktorá s tou našou nemá najlepšie úmysly. Začína sa boj o prežitie, ale aj boj so samým sebou. Oba zápasy sa končia happy endom. Pointa je prekvapujúca, no jasná — všetko, i tá najhoršia skúsenosť, má svoj význam. A znameniami zhora nemusia byť len kruhy v kukuričnom poli...
V Znameniach nevystupuje veľa hercov, všetci predstavitelia by sa pohodlne vošli do mikrobusu. Shyamalan sa ani tentoraz nespreneveril svojmu pravidlu a vo filme si sám zahral. Ide o vážnejšiu rolu veterinára, ktorý je zodpovedný za smrť Hessovej manželky. Aj keď podľa odborníkov ide o vedecko-fantastický triler, je to iba prvoplánové zaradenie. Filmu nechýba správne načasované napätie, no ani láskavý humor a silné emócie. Miera násilia je minimálna, do popredia skôr vystupuje dobrosrdečný charakter protagonistu, ktorý, hoci odmieta veriť v Boha, nedokáže kliať ani nadávať a dokonca je ochotný vypočuť si spoveď vystrašenej tínedžerky. Osobitný dôraz kladie autor na hodnotu rodinných väzieb, súdržnosti a spolupatričnosti, ale tiež na vieru v toho, ktorý neopúšťa ani tých, čo mu nedokážu odpustiť, a drží nad nimi ochrannú ruku.

Katarína Žáková

Knižné okienko

Životopis sestry Zdenky v nemčine

Koncom minulého roka vyšla monografia známej švajčiarskej spisovateľky Inge Sprengerovej-Violovej pod názvom Schläft ein Lied in allen Dingen... (Pieseň spí vo všetkých veciach) s podtitulom Cesta a osud sestry Zdenky Schelingovej. Kto je autorkou tejto práce?
Spisovateľka sa v inej svojej knihe Život proti biede a bezpráviu priznáva, že ako protestantka a nekatolíčka napísala už 51 portrétov, medzi nimi aj o živote a pôsobení sestry Márie Terézie Schererovej, prvej generálnej predstavenej Inštitútu Milosrdných sestier Sv. kríža z Ingenbohlu (Švajčiarsko). Sestra Mária Terézia bola 29. októbra 1995 beatifikovaná.
Protestantka Inge Sprengerová-Violová istotne nesiahla po spracovaní životopisu sestry Zdenky bez príčiny. V závere svojej knihy sa priznáva, že ju nadovšetko fascinoval jej život ako doklad hlbokej viery a z nej vyplývajúcej lásky k Bohu a ľuďom, ktorá podľa nej môže byť silnejšia ako násilie i mučenie a nakoniec smrť.
Autorka sa rozhodla napísať tento životopis na základe najnovšej publikovanej literatúry, ale s vlastným pohľadom na osudy tejto Božej služobnice a takzvanej bielej mučeníčky. Ako je známe, sestra Zdenka zomrela predčasne v tridsiatom deviatom roku svojho života aj na následky mučenia vo väzení. So zámerom bližšie sa oboznámiť s prostredím, v ktorom žila sestra Zdenka, spisovateľka navštívila v januári roku 2000 jej rodnú obec Krivú na Orave. K životopisnej práci sestry Zdenky pristúpila s predsavzatím, že si jej životné osudy všimne na pozadí dobových historických faktov z čias prenasledovania Cirkvi, kňazov a reholí i laikov vystavených počas totality bezohľadnému násiliu.
Takto potom pre nepravdivé obvinenia a nespravodlivé odsúdenia zomierali tisícky statočných ľudí, na ktoré by sa nemalo zabúdať. Aj život sestry Zdenky je výrečným dokladom i svedectvom protináboženského útlaku, ale zároveň odpúšťajúcej lásky prenasledovateľom. Z pera švajčiarskej spisovateľky Inge Sprengerovej-Violovej vznikol takto dokument svedčiaci o kráse, nadovšetko však o hrdinstve našej sestry Sv. kríža. Na tomto mieste znova pripomíname, že sa začalo aj s jej beatifikačným procesom 18. septembra 2000 v Inštitúte Milosrdných sestier Sv. kríža v Trnave.

Anton Habovštiak

Kalendár nám pripomína

Hugolín Martin Gavlovič — * 11. novembra 1712 v Czarnom Dunajci v Poľsku; † 4. júna 1787 v Horovciach — barokový básnik, písal mravoučnú poéziu náboženského charakteru. Základnú školu absolvoval v Trstenej, gymnázium v Žiline. Roku 1733 vstúpil do Rehole menších bratov františkánov a zvolil si rehoľné meno Hugolín. Študoval filozofiu, od roku 1736 teológiu v Žiline. Po kňazskej vysviacke (1738) pôsobil najmä ako kazateľ vo františkánskych kláštoroch — v Žiline, Beckove a od roku 1744 v Pruskom, kde bol dvorným kaplánom a vychovávateľom v rodine Madočániovcov (Madocsány) z neďalekých Horoviec. Bol vynikajúcim znalcom antických klasikov. Jeho najznámejšou prácou je Valaská škola mravúv stodola (1830 — 1831). Z ideovej i umeleckej stránky patrí medzi najvýznamnejšie diela staršej slovenskej literatúry. Formálne vychádza z poetiky a literárnej praxe stredoveku a humanizmu; prakticky z Gavlovičovho bezprostredného styku s prírodou a pospolitým ľudom, najmä s pastiermi počas jeho liečenia pľúcnej choroby. Kým Valaská škola bola návodom na pozemskú púť človeka, eschatologická skladba Škola kresťanská (1758) na ňu nadväzuje v duchu kresťanského pohľadu na posmrtný život. Ďalším meditatívnym pokračovaním je Škola duchowní (1777). Vo veršovanom úvode autor uvažoval o dôležitosti samoty a meditácie i o márnosti pozemského bytia z hľadiska večnosti. Pre vychovávateľov napísal Gavlovič didaktickú príručku Petsto naučení o dobrých mravoch, kde zhrnul sentencie antických autorov. Na ľavej strane rukopisu uvádzal latinský originál a na pravej slovenský preklad v štrnásťslabičných veršoch. V Príhovore k mládeži vyslovil svoje etické i literárne názory. Z ostatných Gavlovičových spisov vyniká po latinsky písaná úvaha Qualis vita mors est ita (1749) a slovenský spis Kniha o márnosti svetskej (1780). Všetky Gavlovičove práce po Valaskej škole ostali v rukopise. Tvoril ich v čase dozrievania spoločenských podmienok na vznik spisovnej slovenčiny. Ich jazykom je kultúrna západoslovenčina s kultivovaným gramatickým systémom.
Hugolín Gavlovič bol mužom veľkých životných skúseností, ktorý odporúčal zbožnosť, sebazapieranie a miernosť. Svojou básnickou skladbou Valaská škola sa zaradil medzi najvýznamnejších autorov slovenskej staršej krásnej literatúry. Jeho tvorbou vyvrcholila didakticko-reflexívna poézia, ktorú reprezentovali kratšie mravoučné básne, sentencie, príslovia a bájky.

Ľ. V. PRIKRYL

Človek v hline, hlina v človeku

Záhrada zaliata lúčmi podvečerného slnka. Zo žltnúcej trávy v zákutiach sa vynárajú plastiky, odliatky, črepy... „Život moderného človeka v skutočnosti nevychádza z materiálnych postojov ani z nadvlády citových pohnútok. Vystupuje skôr ako samostatný život sebauvedomujúceho sa ľudského ducha. Umelecké dielo sa rodí zjednocovaním vonkajšieho štýlu s vnútorným. Umelec svoje optimum hľadá. A hľadanie sebavyjadrenia je zápasom vonkajšieho a vnútorného individuálneho bytia, z ktorého vyrastá štýl.” Toľko Piet Mondrian. Začíname rozprávanie o tvorbe akademického sochára Michala Zdraveckého (* 1949).

Anjel zo Zvestovania (detail z cárskych dverí v kostole v Šarišskom Čiernom), 2000

Usádzame sa k potôčiku spolu so sochárovou manželkou a deťmi, z ktorých každé je samostatne tvoriacim umelcom. Trblet zlatistého vína je ako plynúci čas pohltený ohňom krbu, pri ktorého plameni sa výtvarník rozhovoril: „Hlina má pamäť. Keramika je svedok. Prechádza živlami — vodou, ohňom... Dotykom rúk sa do hmoty zaznamenáva príbeh. Môže sa zdať, že robiť keramiku je zdanlivo pohodlné. Človek však s pokorou musí uznať, že sa v nej uplatňuje aj čaro nechceného. Keramika nič nepredstiera. Všetko pri nej zohráva svoju rolu — aj tá najobyčajnejšia soľ z potu tela, pretože objekt prioxiduje a pripatinuje.”
„Každá hlina má inú kvalitu. Jej hodnota sa musí skúmať. Je v tom trochu alchýmie, fyziky, chémie — ale aj lyriky. Práca s hlinou je vec pokory. Nie príčina, ale dôsledok. Drevo ma, naopak , ovplyvňuje v predstihu. Dáva mi príležitosť dotýkať sa ho až do definitívnej podoby. Kameň zasa kladie väčší odpor. Dáva tušiť tajomstvo svojho vnútra. Odkrývanie spôsobuje vzrušujúce napätie napriek námahe, ktorá s tým súvisí. No a keď kov, tak bronz. To je dobrodružstvo tvorby.”

Golgota, ikona, 2000

Na stenách domu Zdraveckovcov je časť Krížovej cesty z kameniny. Pieta, Svätý Peter, Svätý Pavol... Z pieskovcových kvádrov vystupujú patróni Európy — sv. Cyril a sv. Metod. Kamenná cestička vedie k plastikám — Starozákonný obetný stôl, Predmet a jeho tieň. Geometria, hra svetla a tieňa, ktorý vstupuje do línií okolitých predmetov. Hlinené dosky, reliéfy, glazúrované i neglazúrované štruktúry, tlačené, ryté výjavy. Bronzové plastiky Adam a Eva. Témy autor minimalizuje na základné formy vyjadrujúce svojský prejav temperamentu, ktorý je nosným znakom jeho tvorby. Posledné veci sú zredukované na primárnu formu čistých kompozícií s dominujúcou hrou línií a svetla.
Autorove kresby majú spoločné jedno: evokujú chrám. Jeho obrysy, zlomky priečelí, torzá tvarov zakomponované do priestoru plného dynamiky, plastickosti, svetla. Cítiť v nich ruku sochára — staviteľa. Primárnou technikou je kresba ceruzou — ostrá aj mäkká. Jemnosťou evokuje silu Ducha. Iný cyklus kresieb pomocou vrstvených papierov pripomína biomorfné tvary, takisto súvisiace s ľudským telom, ktoré je chrámom Ducha.

Chleby, keramika, 2001

Michal Zdravecký je dlhoročným pedagógom Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako vedúci študijného odboru keramiky. Je aktívnym členom umeleckých rád, organizátorom mnohých podujatí a spolkov. V sakrálnych priestoroch vytvoril niekoľko kompozícií. Spolu s manželkou sa autorsky podieľal na tvorbe dvoch ikonostasov. „Ikonopisectvo vyžaduje podriadenosť, akceptovanie kánonu. Samotná tvorba ikon je prejavom hlbokej úcty, uvedomenie si svojho poslania v Božom pláne.” Pojem kresťanského umenia, alebo umenia v službách kresťanstva, vníma autor takto: „Proces tvorby ikony je predohrou toho, čo je za tým: vyjadriť abstraktné pojmy v konkrétnych formách. Je to o transformácii predobrazu do vizuálneho vnemu na ploche alebo plasticky. Všetko, čo sa neprieči morálke a nevedie k zlu, je z hľadiska kresťana prijateľné.”
Záhrada tmavne, tvary sôch, plastík a reliéfov sa strácajú. Zapaľujú sa svetlá. Tváre sa menia. Menia sa ich tvary ako hlina pod rukami tvorcu...

KATARÍNA POLÁKOVÁ
Snímky: archív M. Z.

Zrod spoločnej Európy

V sobotu 29. apríla 1950 minister zahraničných vecí Francúzska Robert Schuman nasadá do vlaku, ktorý ho odváža z Met (Metz) na stanicu Gare de lEst v Paríži. V taške nesie zvláštny dokument, svojím obsahom prorocký a znepokojujúco odvážny. Je v ňom návrh, aby produkcia uhlia a ocele Francúzska a Nemecka bola zastrešená „Najvyšším spoločným úradom v organizácii, ktorá bude otvorená účasti ostatných krajín Európy”. Tým sa vytvoria základy pre ekonomický rozvoj a pre prvú etapu európskej federácie. Projekt v tejto podobe by mohol byť prijateľný pre väčšinu európskych štátov.

Jar nad Európou?

Počas nedele myšlienky Roberta Schumana v jeho dome na úpätí vrchu Saint-Quentin prechádzajú do meditácie. V záhrade práve kvitnú ovocné stromy zoradené v špalieri. Dolu v údolí pokojne tečie rieka Mosela a zúrodňuje územie, ktoré je spojivom medzi Francúzskom, Luxemburskom a Nemeckom. Symbolická rieka mierového diela, ktoré ešte len klíči v niektorých odvážnych mysliach. Štátny úradník z Lotrinska miluje samotu v Scy-Chazelle. Je pokrmom pre jeho dušu, pomáha mu zorientovať sa v univerzálnej perspektíve, blízkej jeho kresťanskej viere, a vo vízii nekonečnosti, ktorá relativizuje veci a pomáha mu dávať do popredia tie, ktoré prispievajú pokoju duše a svornosti národov.
Práve v tento deň slávi Cirkev sviatok Kataríny Sienskej, svätice, ktorú má rád a z času na čas premýšľa nad jej zázračnou knihou Dialóg. Katarína, zapálená duša, viedla vášnivý boj za zjednotenie kresťanstva. V 14. storočí to znamenalo zjednotenie Európy vo svetle Ježiša Krista. Robert Schuman vidí v jej modlitbe spojenie svätých z viditeľného sveta i z neviditeľného nebeského kráľovstva. Tak ako to má vo zvyku, ráno pristupuje k Eucharistii v kaplnke malých služobníc Božského Srdca. Tam čerpá silu. Počas celého dňa intenzívne premýšľa nad projektom Jeana Monneta, propagátora myšlienky zjednotenej Európy. Jeho myseľ, ovplyvnená tomizmom, podrobne analyzuje a vymýšľa stratégiu, ako preniesť tento zámer do neľahkej politickej reality.
Starý dobrý sen! Pamätá si, ako ho v 20. rokoch nadchla ženevská idea stelesnená jeho dávnym predchodcom Aristidom Briandom, vtedajším ministrom zahraničných vecí Francúzska. Spomína na to, ako roku 1930 horlil za myšlienku Zväzu európskych štátov, ktorej pôvodcom bol práve Briand. Vybavuje sa mu jeho vlastná oduševnená obhajoba zjednotenej Európy, ktorú ešte v čase najhlbšej vojny prednášal ohromeným priateľom. Vtedy požadoval, aby sa zjednotenie budovalo na troskách vraždiacich ideológií hneď po ukončení vojnového konfliktu.
A má to byť práve on, kto položí základný kameň Európskeho spoločenstva. Bude mať 65 rokov a ani na chvíľu nepochybuje, že Prozreteľnosť znovu otvára pred ním nové možnosti. Verí, že je, a chce byť nástrojom: „Všetci sme,” hovorí, „nástrojmi Prozreteľnosti, ktorá nás vedie k naplneniu diel, čo nás presahujú.” Keď počas nedele v Scy-Chazelle analyzuje projekt, postupne sa utvrdzuje v odhodlaní použiť všetky svoje skúsenosti v prospech tejto myšlienky.
Keď v pondelok 1. mája Schuman cestuje do Paríža, jeho rozhodnutie je neochvejné. Intenzívne úsilie, aké vyvinie v nasledujúcich deviatich dňoch, môže poslúžiť ako zaujímavý študijný príklad. Vystupujúc v Paríži z vlaku, povedal minister svojmu riaditeľovi kabinetu, ktorý ho prišiel čakať na stanicu: „Spis je zaujímavý. Beriem si ho na starosť.”

Revolučná iniciatíva

Osudný deň prichádza. Schumanov projekt je posledným bodom na zasadnutí vlády. Takéto poradie si vymohol sám Robert Schuman, aby sa vyhol nekonečným debatám. Takisto chcel, aby mal nemecký kancelár Konrad Adenauer dostatok času zareagovať na jeho iniciatívu ešte pred skončením zasadnutia vlády v Paríži.
Schuman poslal do Bonnu svojho spolupracovníka Mischlicha so súrnym listom, ktorý mal ráno 9. mája odovzdať do rúk kancelára Adenauera. V tom čase je Adenauer práve na zasadaní vlády diskutujúcej o pripojení Nemecka k Rade Európy. Kancelár preruší diskusiu, aby si prečítal dôležitú správu od svojho priateľa Roberta Schumana. Keď ju číta, zdá sa mu, že pre jeho starý sen, ktorý nosí v srdci, sa otvára cesta svetla. Vie o zámere zjednotiť ťažbu uhlia a ocele dvoch národov, ktoré ešte včera boli „odvekými nepriateľmi”. Nedočkavo číta osobný list, v ktorom mu Schuman prízvukuje, že jeho návrh nie je len ekonomickou iniciatívou, ale aj prvým krokom k federácii európskych štátov. Iniciatíva má výsostne politický cieľ.
Po krátkej porade vo vláde posiela Schumanovi svoj bezvýhradný súhlas, ktorý vyjadril týmito slovami: „Z celého srdca odobrujem váš návrh.”
Nezabúdajme, že slovo „srdce” je v samotnej podstate budovania spoločnej Európy. Budovanie Európy je skôr dobrodružstvom srdca, než ekonomickou otázkou. Je to záležitosť civilizácie, ktorá má korene v kresťanstve. O tomto dni kancelár Adenauer, zapálený kresťan, napíše vo svojich Pamätiach: „Deviaty máj 1950 bol najkrajším dňom v mojom živote.”

Šťastný začiatok

Robert Schuman žiada krátke prerušenie zasadania vlády, pretože čaká na súhlas zo strany Nemecka. Odpoveď od nemeckého kancelára prichádza in extremis, krátko pred poludním. Vláda pokračuje v zasadaní. Predseda vlády Georges Bidault dáva slovo ministrovi zahraničných vecí. Tentoraz Schuman hovorí otvorene — je pritlačený k múru. Hodina Európy zvoní na orloji dejín. Napriek tomu sa všetko ešte môže obrátiť. Pokojným a pevným hlasom predstavuje svoj projekt.
Predseda vlády sa na záver opýta: „Kto sa chce ujať slova?” Prihlási sa René Pleven. Oduševnene a presvedčivo vysloví všetko dobré, čo si o tejto iniciatíve myslí. „Ďalší komentár?” pýta sa Georges Bidault. Zdvihne sa jeho sused z pravej strany, René Mayer, minister spravodlivosti. Podporuje projekt s takým zanietením, že pri odchode zo zasadania mu prezident Francúzskej republiky Vincent Auriol hovorí: „Čo sa vám pred chvíľou stalo? Podobali ste sa živelnej horskej riave!” Je neskoro, poludnie už dávno odzvonilo. „Má ešte niekto ďalšie pripomienky?” pýta sa predseda vlády. Nikto, každý už myslí na iné veci. Okrem toho, po Plevenových a Mayerových slovách sa každá intervencia zdá zbytočná. Ak tí dvaja dali bezvýhradný súhlas Schumanovmu plánu, znamená to, že projekt musí byť dôveryhodný. Víťazstvo je zabezpečené, teraz treba informovať Európu a svet.
Robert Schuman zvoláva tlačovú konferenciu. Žurnalisti sú informovaní, že ide o „iniciatívu veľkého významu”. Vyše dvesto reprezentantov svetových médií sa tlačí v Salóne hodín. V náhlivosti tohto historického dňa sa zabudlo na rádio a na fotografickú agentúru.
V nádhernom salóne sa Robert Schuman placho usmieva. Potom hlasom, ktorý prezrádza pohnutie, otvára tlačovú konferenciu, kde na úvod vysvetľuje ducha svojej iniciatívy.
Po vysvetlení základných princípov formuluje návrh, ktorý je v histórii ľudstva bez precedensu: „Francúzska vláda navrhuje podriadiť celú francúzsko-nemeckú výrobu uhlia a ocele Najvyššiemu spoločnému úradu v organizácii, ktorá bude otvorená účasti iných európskych krajín. Solidarita vo výrobe, ku ktorej sa takto dospeje, bude mať za následok, že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane nielen nemysliteľnou, ale vlastne nemožnou.”
Po prečítaní deklarácie žurnalisti kladú ministrovi zahraničných vecí mnohé otázky. Odpovede naznačujú, že iniciatíva je otvorená pre všetky európske národy. „Rusko je tiež v Európe?” pýta sa sovietsky žurnalista. „Ale áno,” odpovedá Robert Schuman. Toto „áno” nadobudne plný zmysel až o 40 rokov neskôr, ale on už teraz hovorí, že Rusko môže prisadnúť k spoločnému európskemu stolu, keď bude pripravené a keď bude chcieť.
Takto sa odohral 9. máj, deň, v ktorom sa zrodila spoločná Európa.

Úryvok z knihy
Robert Schuman - Otec Európy,
Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt

Recenzia

Znamenia prichádzajú zhora

Znamenia (Signs) USA 2002

Knižné okienko

Životopis sestry Zdenky v nemčine

Kalendár nám pripomína

Človek v hline, hlina v človeku

Zrod spoločnej Európy

Znamenia (Signs)
USA 2002