Na beatifikácii sr. Liduiny Meneguzziovej sa 20. októbra zúčastnil aj 52-ročný Giacomo Colombo so svojou manželkou a deťmi. Tento muž sa stal roku 1976 obeťou dopravnej nehody a upadol do hlbokej kómy. Príbuzní sa na radu miestneho duchovného modlili za jeho uzdravenie na príhovor vtedy neveľmi známej rehoľníčky. Po skončení novény sa ťažko zranený skutočne prebral a onedlho sa postavil na vlastné nohy. Aj na základe tohto lekársky nevysvetliteľného uzdravenia vyhlásil Svätý Otec sr. Liduinu za blahoslavenú.

Elisa Angela Meneguzziová, ktorú nikto nenazval inak ako Angelina, sa narodila 12. septembra 1901 v kúpeľnom meste Abano Terme blízko Padovy v skromnej vidieckej rodine bohatej na duchovné hodnoty. Keďže zdedila úprimný vzťah k Bohu, denne prešla pešo dva kilometre, aby sa dostala do kostola. Jej viera nebola pasívna - keď sa podučila v katechizme, sama odovzdávala svoje vedomosti ďalej. Bola šťastná, keď mohla hovoriť o Bohu svojim súrodencom a vrstovníkom. Ako štrnásťročná začala pracovať v rodinách a blízkych kúpeľných zariadeniach, aby ekonomicky pomohla svojej rodine. Veľmi túžila zasvätiť svoj život Bohu, preto 5. marca 1926 vstúpila do Kongregácie sestier sv. Františka Saleského v Padove a prijala meno Liduina. Spočiatku pracovala ako práčka, zdravotníčka a sakristiánka. Spolusestry v nej našli dobrú priateľku, ochotnú počúvať aj pomôcť dobrou radou.
Jej veľká chvíľa nadišla 16. júla 1937, keď ako jedna zo šestnástich rehoľníčok opustila rodné Taliansko a vydala sa ohlasovať radostnú zvesť do ďalekej Etiópie. V kozmopolitnom meste Dire-awa, kde bola misijná stanica sestier, sa začala venovať najskôr deťom a ich matkám. Keďže mala zdravotnícku prax, čoskoro ju pridelili na prácu v štátnej nemocnici, ktorá sa po vypuknutí vojny premenila na vojenský lazaret. „Bola dobrá vo všetkom,” spomínali jej spolusestry. Vďaka jej zručnosti, ale aj ochote a schopnosti obetovať sa čoskoro sa stala známou a obľúbenou po celej nemocnici. Zranení a chorí ju nazývali sestra Gudda (Veľká). Keď sa nemocnica otriasala pri bombardovaní, z každej izby sa ozýval hlas volajúci jej meno. A ona pomohla každému. Pre umierajúcich mala slová útechy, novonarodené deti z jej rúk prijímali sviatosť krstu. Nerobila rozdiel medzi kresťanmi a inovercami, medzi bielymi a čiernymi, Talianmi a príslušníkmi iných národností. Vďaka jej pôsobeniu aj miestni moslimovia získali sympatie ku kresťanskému náboženstvu.
Sr. Liduina zomrela ako 40-ročná 2. decembra 1941 po operačnom zákroku. Na žiadosť vojakov, ktorých ošetrovala a ktorí ju oplakávali ako rodnú sestru, bola pochovaná na cintoríne v Dire-Dawa na mieste rezervovanom pre vojenských hrdinov. Po dvadsiatich rokoch bolo jej telo prenesené do kaplnky materského domu sestier sv. Františka Saleského v Padove.

Katarína Žáková

Všetko podriadiť láske nebeského Kráľa

V čase parlamentných, či prezidentských systémov vo väčšine krajín sveta je pre súčasného človeka kráľovstvo pojem skôr z ríše dávnej minulosti alebo z rozprávok. A predsa nám Cirkev dáva do pozornosti kráľovstvo s jeho kráľom. To kráľovstvo nie je hocijaké, vládnu v ňom hodnoty neporovnateľne iné, než na našom svete. Preto sa jeho obyvateľom stane len ten, kto ich prijme za svoje a kto všetko podriadi láske nebeského Kráľa, Ježiša Krista.
Kraľovanie božského kráľa je pozvaním pre všetkých ľudí spojiť sa s jeho láskou a kraľovať spolu s ním. Ide o výsadu, ktorá znamená pre človeka jednak povýšenie, ale aj úlohu a zodpovednosť. Krstom je ľudská bytosť včlenená do Krista Kráľa, čím dostáva príslušnosť k jeho kráľovstvu. Tohto vyznačenia si boli vedomí už apoštoli Jakub a Ján, ktorí chceli sedieť jeden po Kristovej pravici a druhý po ľavici. Ježišova odpoveď však bola jasná všetkým: „Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých” (Mk 10, 43-44). Kraľovať s Kristom teda znamená slúžiť. Možno je to pre človeka 21. storočia čudné kraľovanie. V čase čoraz viac prenikavého trhového mechanizmu mnohí slúžia svojim zamestnávateľom či zákazníkom, zabezpečujúc si tak svoje živobytie. Je to však služba, ku ktorej nás vyzýva evanjelium? Iste, slúžiť sa dá aj v zamestnaní, no pravá služba je motivovaná predovšetkým nezištnou láskou a obetavosťou. To je Kristovo kraľovanie, ktoré bolo zavŕšené jeho obetou na kríži. Rodič slúži Kristovi aj vo svojej rodine - v manželskom partnerovi a v deťoch, kňaz vo svojej pastoračnej službe, učiteľ či politik slúži Kristovi v sebe zverených ľuďoch... „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma” (Mt 25, 35). To sú Kristove slová tým, ktorí počas svojho života slúžili bratom a sestrám, a teda samému Kristovi. Nebeský kráľ ich odmení svojím večným kráľovstvom - kráľovstvom pravdy a života, kráľovstvom svätosti a milosti, kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja (porov. Pieseň vďaky - Rímsky misál).
Človek, „priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať” (Redemptor hominis, č. 14). V rámci svojej kráľovskej hodnosti je však priťahovaný najmä do Kristovho kráľovstva, ktorého neúnavnou ohlasovateľkou je jeho Cirkev, vyzbrojená potrebnými prostriedkami. „Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi” (Lumen gentium, č. 5). Nie sme teda v našom úsilí sami a nie sme ani odkázaní len na svoje sily. Kristus Kráľ je pripravený byť nám na pomoci.

Miroslav Lyko

Ak sa pokúšaš byť pyšný, pristihneš sa pri tom a chceš sa spamätať, dobre sa pozri do zrkadla - pravdivo, aby si videl aj svoje vrásky. Daj si dole mejkap, ktorý si si nadobudol svojím životom a ktorý zakrýva tvoju pravú tvár. Strhni si svoje pózy a mimické kreácie, ktoré nie sú o tebe a nepochádzajú z tvojho vnútra.

MILAN ŽILA

Svet kritikov

Človek pocítil v sebe mohutnosť túžby po pokoji. A tak sa vybral medzi ľudí. Cestou ho pristavil kritik: „Nad čím tak tuho premýšľaš, priateľu?”
„Rozhodol som sa šíriť pokoj,” zaznela odpoveď, „ale zistil som, že svet je plný nervóznych ľudí a ja som jedným z nich” - odvetil so smútkom.
Kritik mu bez váhania poradil: „Zle si si vybral. Šíriť pokoj je nad ľudské sily. Skús radšej šíriť nepokoj. Stačí poznámka. Napríklad ,všetko je drahé’ alebo ,platy sú malé’, alebo ,počasie je nanič ’... a uvidíš, aký budeš úspešný! Ako sa myšlienka rýchlo ujme! A koľko kritiky vzbudíš. Svet je plný kritikov a ja som jedným z nich. Je to ľahké.”
„Možno je to ľahké,” odvetil optimista, „ale mne to nestačí. Som šťastný, keď vidím šťastných ľudí. Svet nie je zlý, len cíti málo lásky. Túži po pokoji, ale je málo tých, čo pokoj rozdávajú. Aj my sme takým svetom, či nie?” povedal optimista a usmial sa na priateľa. „Zakúsil som, že ma poteší aj štipka pokoja či lásky od druhých. Vtedy zatúžim aj ja šíriť čosi dobré, hoci pri tom stále znova zlyhávam. Pokoj a dobro majú zmysel, majú svojho adresáta ... A ďakujem ti! Pomohol si mi.”
Kritik začudovane hľadel na priateľa - ako mu pomohol? Veď ho vôbec nepriviedol ku kritizovaniu! Žeby tým, že sa mu prihovoril? Potom by šíriť pokoj nebolo až také ťažké... Ale tomu nechcel uveriť. Hoci tentoraz nevedel nájsť nič, čo by skritizoval. A to bolo zarážajúce.

JANA VÍZNEROVÁ

Ako prichádza Pán

Eliáš vyšiel z jaskyne, aby sa stretol s Pánom. Nastal víchor, zemetrasenie aj oheň, ale Pán nakoniec prišiel v jemnom vánku. Vychádzam každý deň do ulíc mesta. Viem, že je tam Pán, ktorý ma poslal za mojimi povinnosťami.
Najskôr veje silný víchor: trúbia autá, zvonia električky, všetci sa niekam ponáhľajú a práve vyslovené vety sa zlievajú do šumu ľudskej rieky. Z billboardov nás mladé tváre s dokonalým úsmevom presviedčajú, že bez práve tohto auta, poistenia, pracieho prášku o niečo v živote prídeme. Ohlušenú a oslepenú ma všetok ten hluk a všetky tie obrázky a dotieravé heslá môžu odfúknuť nevedno kam. Tam, kde nie je Pán.
Nato prichádza zemetrasenie. Čítam titulky z novín: atentát, vražda, podvody, povodeň, dopravná nehoda. Všetko je zlé. A bude ešte horšie. Ale ani tam nie je Pán.
Nakoniec príde oheň, v ktorom horia všetky hodnoty. Mladučké dievča s cigaretou v ruke a v minisukni nevhodne flirtuje s unudeným chlapcom. S obláčikmi cigaretového dymu rozfukuje aj svoju cenu. Mladý narkoman si na schodoch stále zavretého kostola pichá svoju raňajšiu dávku. Ani v tomto ohni nie je Pán. Netreba však strácať nádej.
A zrazu vánok. V ohni pohoršenia nad všetkým zlým, čo sa deje, v hluku reklamy a náhlenia sa odnikadiaľ nikam, v otrasoch neistoty sa môže jemný vánok stratiť. Niekto nám venuje úsmev, príjemné slovo, uvoľní miesto v električke. Necvičené oko to môže v ruchu ulice prehliadnuť. Lenže Pán prichádza práve tak.

KATARÍNA HOLCOVÁ

Pravá pokora

Keď prestanete padať, ste v nebi, keď však prestanete vstávať, ste v pekle!

Peter Calvay

Len Panna Mária bola počatá bez hriechu, čo znamená, že my ostatní nie. Stále preto padáme, či sa nám to páči alebo nie, ako počas modlitby, tak i mimo nej - svätcov nevynímajúc. Rozdiel medzi nimi a nami však nespočíva v tom, že oni nepadajú, a my áno, ale že sa naučili, ako svoje zlyhania využiť vo svoj prospech. Sv. Pavol bol prvý, ktorý opísal to, čo je v skutočnosti veľkým tajomstvom duchovného života. Je to jednoduché. Božia moc najdokonalejšie pôsobí v ľudskej slabosti - postupne ju premieňa. Nikto preto nemôže postúpiť v duchovnom živote dopredu bez pokorného poznávania svojich slabostí a potreby Jediného, ktorý mu môže pomôcť.
Ďalšia vec, ktorá nás odlišuje od svätých, je rýchlosť s akou sa obracali o pomoc. My vždy otáľame, pretože nám pýcha zabraňuje pripustiť si vlastné zlyhania, a tak strácame drahocenný čas. Čím väčšia je pýcha, tým dlhšie trvá, kým človek získa toľko pokory, aby hľadal odpustenie, ktoré potrebuje, a milosť začať znova. Svätí, rovnako ako sv. Peter, sa obracali späť k Bohu hneď, keď si uvedomili, že zlyhali. Robili tak znova a znova, bez nekonečných prieťahov, ktoré maria duchovný rast nás ostatných.
Či je to pri modlitbe alebo mimo nej, mieru duchovnej pokročilosti je možné vždy určiť podľa rýchlosti, akou sa obraciame späť k Bohu od rozptyľovania, pokušenia alebo hriechov, ktoré sa nás snažia od neho odviesť. Všetci svätci však zistili, že túto rýchlosť je možné udržať len s Božou pomocou a silou. Preto aj keď sa jeden od druhého môžu vo všetkom ostatnom odlišovať, v jednom sa zhodovali - v rozhodnutí každý deň sa modliť. Bez najmenšej pochybnosti vedeli, že bez modlitby nemajú silu urobiť to, čo stojí za to alebo čo má skutočnú hodnotu, tým menej aby pokročili v duchovnom živote. Preto sa každý z nich svojím spôsobom vracal k slovám sv. Terézie z Avily, ktorá povedala: Existuje len jediná cesta k dokonalosti a tou je modlitba. Pokiaľ vás niekto vedie iným smerom, klame vás.

Z diela O modlitbě s DavidemTorkingtonem,
Karmelitánské nakladatelství,
prel. PeH.

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt