Mariánske kňazské hnutie (MKH) si medzi veriacimi po celom svete získalo v posledných rokoch mimoriadnu pozornosť. Pritom nejde o lacnú popularitu. Sympatizanti a šíritelia myšlienok mariánskeho apoštolátu sú vedení úprimnou vierou a oddanosťou Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Nielen o tejto úcte sme sa porozprávali s mladým katolíckym kňazom a myjavským farárom Mariánom Vojtkom (34), ktorý na Slovensku zastáva post responsabileho (zodpovedného) v MKH.

> Dôstojný pán Vojtko, MKH nemá nijakú oficiálnu štruktúru, nemá členov, nikoho neregistruje... Kto teda môže o sebe povedať, že patrí k MKH?

Je to každý človek, ktorý sa zasvätí Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Podstatné však nie je formálne prihlásenie sa k hnutiu, ale žitie zasvätenia v každodennom živote. Čo to znamená? Odovzdať sa Márii, aby ho ona ako Matka viedla, vychovávala a formovala. Niekedy počuť výhradu, prečo sa zasväcovať Márii, a nie rovno Bohu. Ale Mária predsa každého privedie k Bohu a človek v sprievode láskavej Matky istejšie trafí k Otcovi.

> V súvislosti s MKH používate pred menom oslovenie responsabile. Čo znamená?

Je to talianske slovo, ktoré znamená zodpovedný. V mojom prípade som zodpovedný za MKH na Slovensku a mojou úlohou je zabezpečiť, aby sa myšlienka hnutia neskresľovala, naopak, aby viedla kňazov a veriacich k tej správnej úcte k Panne Márii. Teda, nie je to funkcia, skôr úloha.

> Koľko stúpencov má MKH na celom svete?

Sú zverejnené isté čísla, no ja si myslím, že to ani nie je dôležité. Podstatné nie sú čísla, ale aby tí, ktorí túto myšlienku prijmú, podľa nej aj žili. Nepozerajme na to, koľko nás je, ale ako žijeme!

> Ako sa MKH dostalo na Slovensko?

Rôznymi cestičkami. Ešte za čias hlbokej totality to boli preklady Modrej knihy v rôznych jazykoch, ktoré sa priniesli na Slovensko a ľudia ich tajne prekladali a odpisovali ďalej. Takto začali už v 70. rokoch vznikať prvé večeradlá, a v 80. rokoch sa konali aj celoslovenské večeradlá kňazov, samozrejme ilegálne; istú oficialitu dostávali iba na Mariánskej hore v Levoči, kde v bazilike koncelebrovali (odetí v albe a štóle) dokonca aj niektorí tajne vysvätení kňazi. Po novembri 1989 začali sa konať aj laické večeradlá, ktoré nabrali naozaj na kvantite a dodnes sa v posledný aprílový a septembrový víkend schádza niekoľko tisíc ľudí na celoslovenských večeradlách.

> Ako ste sa k MKH dostali vy?

Mohol by som povedať, že som v ňom tak trochu vyrastal. Začiatkom 80. rokov sa moja mama venovala chlapcom vylúčeným zo seminára po protestnej hladovke. Spolu s ďalšími navštevovali a pripravovali pre nich stretnutia, aby im tak pomohli prekonať izoláciu, do ktorej sa dostali. Vtedy jej dal jeden kňaz z Čiech preklad Modrej knihy, ktorá by im mohla pomôcť. Táto kniha ju oslovila, začala ju prekladať do slovenčiny a ďalej rozmnožovať. Takže v tomto prostredí som vyrastal aj ja, a keď som neskôr pocítil povolanie na kňazstvo, môžem povedať, že to bol i výsledok môjho zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

> Už ste trochu naznačili, čo je a čo nie je MKH...

MKH vzniklo v roku 1972 na základe vnuknutia, ktoré dostal taliansky kňaz don Stefano Gobbi. Sám toto vnuknutie nejako nekonkretizuje, hovorí iba to, že bol 8. mája 1972 vo Fatime, kde sa v Kaplnke zjavenia modlil za istých kňazov, ktorí sa vzbúrili proti Svätému Otcovi. Vtedy dostal od Matky vnútorný impulz, aby zhromaždil kňazov, ktorí - zasvätení jej Nepoškvrnenému Srdcu - vytvoria pevnú jednotu s pápežom. Don Gobbi žiadal od Panny Márie ešte isté vnútorné znamenie súhlasu, ktoré koncom toho mesiaca dostal. Začiatok bol nesmelý - stretnutím troch kňazov. Za pol roka sa k hnutiu hlásilo 40 kňazov a v následnom období sa ďalej rýchlo šírilo. Charakteristickými záväzkami hnutia teda je zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, jednota so Svätým Otcom a šírenie úcty k Panne Márii medzi kňazmi a veriacimi.

> Ako často ste v spojení s donom Gobbim?

Spravidla raz za rok, na celosvetovom večeradle. Okrem toho je to písomný styk a don Gobbi tiež chodieva po rôznych krajinách sveta a pri tej príležitosti sa s ním možno stretnúť. Dva razy bol už aj na Slovensku. Pred rokom sme ho opäť pozývali, a hoci pôvodne návštevu prisľúbil, jeho zaneprázdnenosť mu to nedovolila. Preto aspoň požiadal svojho blízkeho priateľa a spolupracovníka v hnutí, prof. ThDr. Ivana Pojavnika z Ľubľany, aby po svojej návšteve v Česku zašiel aj na Slovensko, čo sa uskutočnilo teraz v októbri.

Večeradlo MKH

> Čo môže dnešnému uponáhľanému človeku priniesť účasť v MKH?

Práve v dnešnom svete, plnom neistoty a zmätku, má veľký význam. Zasvätiť sa Márii znamená nechať ju konať vo svojom živote a nachádzať bezpečné útočište v jej Nepoškvrnenom Srdci. Vstúpiť do záhrady jej Nepoškvrneného Srdca neznamená únik z reality, ale práve naopak, možnosť nájsť pevnú pôdu, kde človek môže lepšie pochopiť podstatu udalostí, ktoré sa okolo neho dejú, a jasnejšie vidieť Božie zámery. Byť členom MKH neznamená byť už svätý, ale usilovať sa o to pod materským vedením Márie. Napokon i na samom donovi Gobbim pri osobnom stretnutí vidno, že hoci je muž modlitby, je úplne obyčajný človek.

> Povráva sa, že don Gobbi je veľmi nekonvenčný človek s talianskou mentalitou a samotné poverenie pošepne danému kňazovi v hocakej chvíli, napríklad aj cestou z bohoslužby... Je to pravda?

Povahou je typický Talian, a tak jeho spôsoby sú trošku spontánnejšie v porovnaní s formálnosťou konania nás Stredoeurópanov. A čo sa týka poverení - asi na tom niečo je, aj keď si myslím, že až za takých extrémnych okolností to nebýva. Táto neformálnosť vyplýva aj zo skutočnosti, že MKH nie je žiadnou organizáciou, ale duchovným hnutím. Aj z tohto hľadiska don Gobbi nerieši spomínané otázky nejakými dekrétmi. V mojom prípade si ma pozval k sebe do izby, kde ma pri rozhovore požiadal, aby som vykonával túto úlohu. Hoci som žiaden dekrét nedostal, predsa len som istou výnimkou, lebo som ho požiadal o písomné poverenie. A on mi vyhovel napísaním listu nášmu generálnemu vikárovi biskupovi Mons. Dominikovi Tóthovi.

> Aj keď v prípade MKH ide o legálnu platformu na pôde Cirkvi, predsa len voči MKH z radov kňazov vychádza mnoho nekonkrétnych námietok a obáv. Prečo je to tak?

Vo veľkej miere ide o nedostatočné pochopenie myšlienky hnutia a strach zo záväzkov, ktoré vyplývajú zo zasvätenia sa. V druhom rade je pre niektorých problémom vnímanie spomínanej Modrej knihy. Sú to posolstvá inšpirované Pannou Má- riou skrze charizmu vnútorného hlasu dona Gobbiho. Túto charizmu má od roku 1973, teda neskôr, ako sa zrodilo samotné hnutie. Nie je to priamo hlas Panny Márie, resp. jej zjavenie, ale vnútorný hlas, o ktorom už hovoril napríklad sv. Ján z Kríža. Pri tejto charizme sa v mysli človeka objavujú myšlienky, ktoré nie sú produktom jeho vlastného uvažovania. Sám don Gobbi o knihe hovorí, že sa nemá chápať ako cieľ hnutia, ale ako prostriedok na jeho šírenie, aby sa ľudia zasvätili Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

> Na celoslovenskom večeradle v Prešove ste pred časom veriacim pripomínali, aby si nezamieňali Sväté písmo za Modrú knihu...

Viete, Písmo - to je Božie zjavenie, základ a plnosť všetkého, v čo máme veriť. Čo sa týka príhovorov v Modrej knihe, tu ide o rady, ako máme prežívať svoje zasvätenie. Pre nás je to teda pomôcka, a nie cieľ. Nesmieme sa odtrhnúť od Písma, ale naopak: pozrieť sa na svoje zasvätenie skrze Písmo za pomoci príhovorov Panny Márie.

> K MKH neodmysliteľne patrí večeradlo. Čo sa skrýva za týmto názvom?

Večeradlom sa nazýva miestnosť, kde Ježiš slávil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru a kde ustanovil Eucharistiu a sviatosť kňazstva. Tu sa im zjavil aj po svojom vzkriesení a tu očakávali apoštoli spolu s Ježišovou matkou aj prisľúbený dar Ducha Svätého. Práve skutočnosť, že apoštoli spolu s Ježišovou matkou Máriou na modlitbách očakávali Ducha Svätého vo Večeradle, dalo názov našim stretnutiam modlitby s Pannou Máriou. Spolu s ňou vo večeradle prosíme o dar Ducha Svätého, aby sme vedeli byť apoštolmi dneška.

> Cirkev nie je jednoliata platforma, ale spoločenstvo, v ktorom možno nájsť niekoľko hnutí a myšlienkových prúdov. Je podľa vás dobré, ak tu vládne istá pluralita?

Katolícky v preklade znamená všeobecný. Táto katolíckosť Cirkvi znamená pluralitu prostriedkov v jednote viery. V rámci všeobecnosti je pre dobro jednotlivých veriacich nájsť si spoločenstvo, v ktorom budú žiť svoju vieru. Čo sa však týka mariánskeho hnutia, jeho členovia nevytvárajú nejaké uzavreté spoločenstvo. MKH je skôr idea, než organizácia, a oslovuje množstvo ľudí, ktorí patria k rôznym spoločenstvám a pôsobia na mnohých miestach Cirkvi. Na druhej strane je však potrebné, aby aktivisti hnutia dbali na čistotu spirituality MKH vo večeradlách, pretože sa ľahko môže stať - a niekde sa to už aj stalo, že večeradlá zne- užili rôzni samozvaní vizionári na to, aby prezentovali svoje vlastné myšlienky.

> Spomínali ste, že na Slovensku sú večeradlá dosť rozšírené, no často sa tieto modlitbové stretnutia konajú bez účasti kňaza. Nie je teda nevyhnutná?

Nie je nevyhnutná, ale osožná. Vždy, keď sa pri modlitbe stretáva kňaz so svojimi veriacimi, je to prospešné a obohacujúce pre obe strany. Okrem večeradiel v kostole však existujú aj rodinné večeradlá, kde sa modlia rodičia spolu s deťmi alebo naj-bližšími, prípadne sa stretávajú manželské páry. I tieto stretnutia majú svoj veľký význam.
Vaša otázka však zrejme smeruje k tomu, či nemôže večeradlo kamsi skĺznuť, ak ho nevedie kňaz. Na to sú tu jednotliví zodpovední na rôznych úrovniach, či už celoslovenskej alebo diecéznej, ktorí majú bližší kontakt s konkrétnymi apoštolmi večeradiel a môžu ich usmerniť. Okrem toho v programe celoslovenského večeradla je priestor na riešenie rôznych problémov, ktoré v súvislosti s konaním večeradiel vznikajú.
Práve preto, že myšlienky Mariánskeho kňazského hnutia oslovili a oduševnili aj mnohých laických veriacich, hovoríme aj o Mariánskom hnutí, ktoré popri ňom spontánne vzniklo.

> Oslovujú večeradlá aj kňazov?

Mnohokrát sme svedkami toho, že myšlienku večeradla pochopia najprv veriaci a oni potom „pritiahnu” i svojho kňaza. I keď v mnohých farnostiach si večeradlá vedú veriaci sami, je na Slovensku aj mnoho takých farností, kde večeradlá vedú kňazi. A samozrejme je veľké množstvo kňazov, ktorí konanie večeradiel podporia, hoci sami sa aktívne nezapoja.

> Nestretávajú sa večeradlá s istým nepochopením či podozrievavosťou v domácich farnostiach?

Viem o takých prípadoch, no nie je ich našťastie mnoho. Večeradiel sa netreba báť. Nie je to vydeľovanie sa určitej skupiny z farského spoločenstva. Práve naopak. Vzťahy medzi ľuďmi sa posilňujú a utužujú a smerujú k praktickému apoštolátu. Máme veľmi pekné príklady aktivistov večeradiel, ktorých modlitba vedie ku kon- krétnej činnosti. Napríklad navštevujú opustených a chorých, ktorým pomôžu a pomodlia sa s nimi. Niekde sa dokonca stretávajú viacerí práve u tých, čo už nemôžu dôjsť do kostola, a u nich sa modlia večeradlo.

> Ako by ste na záver v krátkosti charakterizovali MKH?

MKH je malé semienko, ktoré Božia Matka zasadila do záhrady Cirkvi a ktoré vyrástlo vo veľký strom, ktorý rozprestrel svoje konáre do všetkých častí sveta. Je to dielo lásky, ktorým Nepoškvrnené Máriino Srdce pomáha všetkým svojim deťom. Zasvätením sa jej Srdcu nám dáva pocítiť, že je nám ako matka stále nablízku, a dáva nám pocit istoty i uprostred osobných bolestí a neistôt dní, ktoré prežívame.

Zhováral sa: Ľubomír Lehotský
Snímky: autor, archív MKH

Úcta k životu si vyžaduje hrdinstvo

„Vítam mládež! Čo študujete?” rozbehol sa medzi prekvapené publikum lublinský arcibiskup Józef Życiński. Poľský hosť Univerzitného pastoračného centra v Bratislave privítal medzi svojimi poslucháčmi aj apoštolského nuncia Henryka Józefa Nowackého, poľského veľvyslanca Jana Komornického a poslanca za KDH Jána Figeľa. Vďaka jeho srdečnosti nepodľahla diskusia o eutanázii, interrupcii a treste smrti v kontexte európskych hodnôt pochmúrnosti svojej témy. Veď aj smrť je súčasťou života — treba len správne pochopiť život, aby sme vedeli rozoznať správny záver jeho pozemskej časti.

Arcibiskup Życiński medzi študentmi

Arcibiskup Józef Życiński

sa narodil roku 1948, kňazom sa stal roku 1972, biskupom roku 1990 a arcibiskupom v Lubline je od roku 1997. Venuje sa filozofii a dialógu kresťanstva s moderným zmýšľaním. Na túto tému napísal približne 300 odborných článkov a 34 kníh. Je členom Európskej akadémie vedy a umenia v Salzburgu, Kongregácie pre katolícku výchovu a Pápežskej rady pre kultúru.

Humanizmus je „európsky tvor”

V súčasnosti stoja proti sebe dve veľké koncepcie života: kresťanský humanizmus a moderný pragmatizmus. Pragmatické myslenie sa riadi jednoduchou zásadou: keď sa objaví problém, vyrieš ho a prestane existovať. Na náš život silno vplýva technika so svojimi diaľkovými ovládačmi a interaktívnymi počítačovými sieťami: stačí stlačiť alebo kliknúť — a problém je odstránený. Podľa arcibiskupa Życińského sa vytvára tzv. technologická mentalita, ktorá vedie k radikálnemu riešeniu problémov: keď je babička chorá, použijeme eutanáziu, keď sa nezhodneme v manželstve, nasleduje rozvod, keď čelíme nechcenému tehotenstvu, je tu potrat. Prvoradým kritériom sa stáva tzv. kvalita života.
Kresťanský humanizmus naopak kladie na prvé miesto posvätnosť života. Od začiatku do konca. Túto filozofiu najvýstižnejšie podávajú diela pápeža Jána Pavla II. „Istý neveriaci profesor filozofie z Anglicka mi povedal, že nevie svojim žiakom ponúknuť v rámci kresťanského humanizmu nič lepšie ako encykliky Redemptor hominis a Evangelium vitae,” povedal arcibiskup Życiński. Ústrednou postavou tejto životnej koncepcie je človek, pričom personalizmus vznikol podľa J. Życińského na základe diskusie teológov o Svätej Trojici a porovnávania božstva s človečenstvom. Hinduizmus a iné svetové náboženstvá sa nedopracovali k postaveniu človeka do centra, a preto možno humanizmus nazvať „európskym tvorom”.

Štatistická sínusoida

Ako ho však odovzdať ľuďom odchovaným na nihilizme a postmodernizme tak, aby pochopili? Ako hovoriť s tými, ktorí neuznávajú základné kresťanské argumenty o duši alebo o nezmyselnosti reinkarnácie? „Urobme, čo môžeme, a ostatné nechajme na Boha,” prezradil svoj recept arcibiskup z Lublinu a spomenul Ježišovo stretnutie so Samaritánkou. Táto žena pravdepodobne neodchádzala od Jakubovej studne presvedčená, a predsa je to jedna z najkrajších evanjeliových statí. „Urobme, čo môžeme, a netrápme sa, či sme urobili všetko,” pripomenul tým, čo majú príliš citlivé svedomie. Ani Ježiš nemal iba úspechy a v skupine dvanástich bol aj Judáš. Možno by sa nezachoval tak, ako sa zachoval, keby ho viac presviedčal; možno by nemal tak rád strieborniaky, keby mu nezveril pokladnicu...
Hľadanie spoločných hodnôt ilustroval J. Życiński na nedávnej poľskej histórii, keď za čias Solidarity prichádzali do kostola aj neveriaci, aby dali najavo svoju podporu obrodnému hnutiu a diskutovali o kultúre a ďalších potrebách Poľska. „Zjednocovala nás snaha o spoločné dobro človeka,” vysvetlil arcibiskup. Štatistiky o prevahe antikresťanských názorov podľa neho netreba preceňovať: „Nemusíme smútiť, keď niekto tvrdí, že naše názory sú prekonané — aj komunisti nás videli na smetisku dejín a nemali pravdu. Po druhej svetovej vojne, keď celý poľský národ nanovo budoval zničenú Varšavu, jeden komunistický činiteľ vyhlásil, že v novom meste už netreba stavať kostoly, lebo o 20 rokov aj tak nikto nebude chcieť do nich chodiť...” Na zmeny verejnej mienky má J. Życiński vlastnú teóriu sínusoidy. Objasnil ju na príklade jedného z centier revolúcie roku 1968 v anglickom Berkeley, kde radikáli prezentovali rodinu ako prežitok. Po desiatich rokoch návštevníka vítali nápisy: „Chceme tradičnú rodinu!”

V rozhovore s hosťami

Politikom chýba vnútorná sloboda

Rovnako sporné sú podľa arcibiskupa Życińského výsledky hlasovaní v európskych inštitúciách. Uviedol príklad rokovania o povolení adopcie homosexuálnym párom. Proti vystupoval iba Vatikán a Malta a tak dopadlo aj záverečné hlasovanie. Po ňom však súkromne prichádzali za vatikánskymi delegátmi zástupcovia viacerých štátov a ďakovali im za postoj, ktorý prezentovali. Oni si vraj myslia to isté, ale mali inštrukcie...
Falošné ohľady oberajú o zdravý úsudok aj kresťanských politikov. „Na nedávnom ekumenickom stretnutí viac ako desiatich krajín som navrhol deklaráciu o spolupatričnosti s kresťanmi prenasledovanými v Sudáne a Číne,” uviedol J. Życiński. Americká delegátka sa ozvala, že s tým nemôže súhlasiť, lebo by išlo o zasahovanie do vnútorných záležitostí týchto štátov. Radšej by vraj uvítala vyjadrenie solidarity s gaymi...
Politici neraz nedokážu pomenovať zlo zlom, podriaďujú sa svojim voličom. „Často sa im podsúva názor, že buď budú ľuďmi svedomia, alebo urobia kariéru. Vtedy hovorím: musíš byť človekom, nemusíš byť diplomatom,” opísal problém i jeho riešenie arcibiskup. „Keď to prijmú, pocítia oslobodenie a začnú sa správať ako slobodní ľudia, a nie ako obmedzenci pod cudzími inštrukciami.”

Radosť zo života je najlepší argument

„Preváži v spojenej Európe byrokracia nad etikou? Splnia sa obavy o uzákonení noriem proti posvätnosti života?” vyslovil lublinský arcibiskup obavy mnohých kresťanov. Jeho odpoveď nezvratnosť zla vylučovala. Problém totiž netkvie v zákonoch, ale v našej morálke. „Keby sme sa držali iba právnych riešení, boli by sme robotmi. My sme však Božie deti a rozhodujeme sa na inom základe, než len zákonnom,” uviedol J. Życiński.
Po príklad zašiel do juhoamerickej Bolívie, kde istý čas pôsobil. Hoci interrupcia je tam zákonom zakázaná, indiánske ženy často pijú nápoj na vyhnanie plodu a mnohé už majú za sebou niekoľko umelých potratov. Formovať teda treba nie vonkajšie predpisy, ale vnútorné presvedčenie ľudí. Viacerí už nepoznajú pojem dôstojnosť človeka a musíme k nim pristupovať veľmi trpezlivo: neurážať sa, že nám odporujú, ale hlásať posvätnosť života vlastným konaním podľa svedomia. Ak totiž chceme malého Janka naučiť matematiku, nestačí iba dobre ovládať tento predmet, ale zároveň musíme poznať a milovať svojho žiaka. Toho, kto verí v reinkarnáciu, a preto podporuje eutanáziu, nepresvedčíme inak ako radosťou z každého dňa, ktorou ukážeme, že nemusíme čakať na lepší život, lebo je pekný už teraz. „To je najúčinnejšie svedectvo, že život je hoden života,” zdôraznil arcibiskup Życiński.
Čo však s bruselským či štrasburským diktátom? Čo s rezolúciami a výzvami na umožnenie eutanázie a abortívnej antikoncepcie? Neprijímať ich ako diktát. Ozvať sa však treba, a to rázne a nahlas, aby nevznikal efekt „špirály mlčania”, keď väčšina mlčí v mylnom domnení, že je menšinou, a menšina sa rozkrikuje, vytvárajúc dojem väčšiny. „Júlová Rezolúcia Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach nás prekvapila porušením základného princípu subsidiarity,” neobišiel J. Życiński stále čerstvý problém. „Ľavicoví poslanci sa suverénne pasovali do úlohy väčšiny s právom diktovať,” dodal a prirovnal túto situáciu k absurdnej predstave o snahe židov prinútiť všetkých jesť iba kóšer jedlá alebo moslimov mať aspoň dve ženy.

Ani apoštolom sa nechcelo do Ríma

Dvadsiate storočie previedlo Európu dvoma extrémami: od bezbrehého kolektivizmu po bezbrehý individualizmus. Ako uviedol vo svojom príspevku do diskusie J. Figeľ, európske národy čelia v súčasnosti problému s chápaním osoby. Väčšina Slovákov podľa neho podporuje trest smrti, hoci už od polovice minulého storočia prevláda v zákonodarstve európskych štátov tendencia proti nemu. Ľudia chcú rozhodovať o živote, pričom myslia viac na svoje práva než na svoju zodpovednosť. „Prirodzené chápanie života je náročnejšie, lebo si vyžaduje zodpovednosť. Umelé chápanie života robí z nás akoby jeho architektov,” zhrnul J. Figeľ.
Krízu hodnôt v Európe potvrdil aj J. Życiński. Podľa neho sa však netýka iba Cirkvi, ale duchovnej a kultúrnej stránky všeobecne. Táto doba je dobou veľkých výziev, a to zvlášť pre Slovensko a Poľsko, kde sa hodnoty zachovali najvýraznejšie. Komunistickému tlaku odolali vďaka tradícii a istej pevnosti ducha. „Len naše krajiny majú plné semináre, mladé rádové sestry a živý záujem o problémy Cirkvi,” vyhlásil lublinský arcibiskup a dodal, že tu má Cirkev najvyššiu nádej na prežitie a obnovu. „Európa nás potrebuje,” nadviazal na tému európskej integrácie. Integračný proces máme podľa neho chápať aj ako istú pomoc európskym susedom čeliacim kríze. Súčasnú situáciu prirovnal k odchodu apoštolov do Ríma, ktorý bol väčším symbolom skazy ako dnešné Holandsko. „Nemuseli tam ísť. Mohli ostať doma a rozprávať vnukom, aké zázraky videli,” rozvil svoju myšlienku. „Vďaka Bohu, že išli a bojovali za ideály. Ani pre Európu dnes neexistuje iná alternatíva.”

Pozorné publikum (druhý zľava slovenský vyjednávač s EÚ Ján Figeľ, v strede apoštolský nuncius Mons. Henryk Józef Nowacki)

Nebezpečný pragmatizmus

Zástancov kresťanskej vízie života čaká neľahká úloha. Pragmatizmus totiž siaha na základné hodnoty, takže človek prestáva mať jasno v elementárnych pojmoch. Ako príklad uviedol arcibiskup austrálskeho filozofa Petra Singera, ktorý uvažuje, či je vôbec nejaký rozdiel medzi dieťaťom a šimpanzom, keďže sú na rovnakej mentálnej úrovni. Nebezpečenstvo pragmatizmu však neobchádza ani opačný tábor, kde sa tiež rodia demagogické postoje. „Bol som na oslave menín, kde hostiteľ vytiahol drahý koňak. Jeden z hostí mu ho vytrhol z ruky a vylial do odpadu so slovami: Ako nám môžeš núkať koňak, keď v Afrike zomierajú ľudia?! Tak isto sa možno pýtať, načo nákladne udržiavať jedného Európana pri živote na prístrojoch, keď by sme mohli radšej pomôcť mnohým Afričanom; načo sa liečiť na drahej klinike, keď v Bangladéši trpia tisíce... Keby sme uvažovali, že za cenu jedného človeka môžeme zachrániť sto Afričanov alebo Bengálcov, bol by to znova iba pragmatizmus. Nemôžeme byť pragmatici, ale musíme sa pozerať na jednotlivca,” zdôraznil J. Życiński.
Zároveň však uviedol hrdinský príklad muža, ktorému sa priatelia zbierali na drahú transplantáciu kostnej drene. Stála 40-tisíc dolárov. Chorý sa ich vzdal v prospech trpiacich v Rwande. Cirkev dovoľuje prerušiť úkony, ktoré udržiavajú život, ak ide o nevyliečiteľnú chorobu a neúmerne veľké finančné náklady a úsilie lekárov. V nijakom prípade však nemôže ísť o skrátenie života. Aj pri rizikových tehotenstvách platí jednoznačné Nezabiješ. „Vo svojej diecéze mám veľa kňazov, ktorí sa podľa lekárov nemali narodiť zdraví alebo ktorých matky nemali pôrod prežiť,” uviedol lublinský arcibiskup. „V jednej farnosti som sa však stretol aj s matkou, ktorá sa od pôrodu dcéry už 29 rokov nepostavila na nohy. Dcére nikdy neprezradila, že lekári jej túto komplikáciu predpovedali,” pridal príklad z druhej strany. Pacient, ktorý navrhne prerušenie liečby, aj matka, ktorá donosí dieťa napriek riziku, vydávajú hrdinské svedectvo o rešpektovaní prirodzeného poriadku života. „V živote jednoducho existujú situácie, ktoré si od nás vyžadujú hrdinstvo,” ukončil svoje uvažovanie o mieste úkonov, po ktorých nasleduje smrť, v európskom rebríčku hodnôt lublinský arcibiskup Józef Życiński.

TERÉZIA KOLKOVÁ
Snímky: S. JAŠŠÁK

Siluety duchovných hodnôt vo svetle politiky

V predvečer sviatku sv. Martina vystúpili z tmy obrysy jednej z najvzácnejších sakrálnych pamiatok hlavného mesta. Dóm sv. Martina od tohto dňa osvetľuje 50 reflektorov a jeho silueta tak dopĺňa nočný pohľad na historické centrum. Ako uviedol starosta Starého Mesta Ing. Andrej Ďurkovský, jedným z cieľov iluminácie tejto bratislavskej dominanty bolo aj to, aby si obyvatelia uvedomili, že konkatedrála nie je len architektonickým objektom, ale má aj duchovný význam. O svoje názory na revitalizáciu mesta, ale aj na súčasný systém samosprávy a komunálnu politiku očami veriaceho človeka sa podelil aj s čitateľmi Katolíckych novín.

> Pán starosta, Bratislavčania i návštevníci hlavného mesta môžu sledovať veľké pokroky v oživení historického jadra mesta, či už ide o rekonštrukcie budov, novostavby či obnovu starého korza. Nezanedbateľná, a azda aj náročnejšia je však duchovná revitalizácia...
Áno, práve duchovná revitalizácia je oveľa zložitejšia, ako tá technicko-stavebná. Snažili sme sa, samozrejme, podporiť aj projekty, ktoré súvisia s duchovnom. Bratislava napríklad do dnešného dňa nemá centrálnu kalváriu. Tú, ktorá tu je, by bolo potrebné obnoviť. Náš projekt smeroval k dvom cieľom — k historicko-technickej obnove, spojenej s ekologickou úpravou okolitého prostredia, a k záchrane umeleckých diel. Naň sme žiadali peniaze aj zo zahraničných fondov, keďže si vyžadoval vysoké finančné náklady. Potrebnú čiastku sa nám však zatiaľ nepodarilo zohnať. To, čo sa urobilo, sme pokryli iba z našich prostriedkov. Bol by som však rád, keby sa toto dielo dotiahlo do konca. Kalvária by sa tak mohla stať cieľom prechádzok, ale aj miestom na načerpanie duchovných síl najmä počas pôstneho obdobia. Jeho revitalizáciu by určite uvítala nielen staršia generácia.
Medzi tým, čo sa podarilo, bolo napríklad osvetlenie Konkatedrály sv. Martina ako centrálnej dominanty mesta. Za prínos považujem aj sväté omše, ktoré sa niekoľko ráz za rok slúžia na hlavných námestiach a verejných priestranstvách počas významných sviatkov. Tieto bohoslužby sú vnímané ako samozrejmosť a stretávajú sa s veľkým ohlasom verejnosti. Aj v budúcnosti by takéto podujatia organizované v spolupráci s mestom mohli pritiahnuť ľudí, predovšetkým mladých. Mládež má záujem o duchovný život, ale treba ju získať. Dôkazom toho sú aj obľúbené vysokoškolské omše u jezuitov. Keď som jedného pondelňajšieho večera so svojím známym prechádzal okolo ich kostola, môjho priateľa prekvapilo množstvo mladých, ktorí sa tu zhromaždili. A pritom to bola bežná svätá omša. Verím, že záujem by ešte vzrástol, keby sa podobné iniciatívy ďalej rozvíjali. Zmena zmýšľania obyvateľov hlavného mesta sa mení — ľudia si začínajú vážiť mnohé veci, no zároveň sa zdá, že si menej vážime jeden druhého. Preto je duchovná obnova veľmi aktuálna a potrebná.

> Bratislava bola tradične nielen mnohonárodnostným mestom, ale aj miestom, kde vedľa seba žili príslušníci rôznych konfesií. Spolupracuje vaša samospráva aj s predstaviteľmi cirkví a náboženských spoločností pôsobiacich na jej území?
Už pred niekoľkými rokmi sme iniciovali ekumenické bohoslužby, na ktorých sa zúčastňovali zástupcovia rôznych cirkví. Jednou z nich je spoločná bohoslužba pri príležitosti Nového roka. Dobré vzťahy udržujeme s Katolíckou cirkvou, s Evanjelickou cirkvou a. v., so židovskou náboženskou obcou, ale aj s ostatnými oficiálne zastúpenými cirkevnými spoločenstvami, pokiaľ je aj z ich strany záujem o dobrú spoluprácu. V súčasnosti náboženské spoločenstvá cítia potrebu zjednocovať sa v postoji k pálčivým spoločenským otázkam, ako je napríklad práca cez sviatky či konzumný spôsob života.

> Mnohí ľudia aj dnes chápu samosprávu ako byrokratický systém a dedičstvo bývalých národných výborov a nerozumejú podstate komunálnej politiky. Môžete vysvetliť, ako sa možno podieľať na verejnej správe a využívať jej systém?
Na jednej strane chápem všetkých, ktorí nerozumejú deleniu správy štátu na veľký parlament, komunálnu sféru a ďalšiu štátnu správu, lebo na Slovensku je tento systém veľmi komplikovaný a zbytočne veľký. To, že u nás vznikla klasická samospráva na silných základoch, ako funguje v západnej Európe, má veľmi veľký význam. Nie je to samoúčelná administratíva či byrokracia, ale naopak, tento systém má umožňovať priamy vplyv občanov na dianie v obci či kraji. Preto sú aj poslanci, starostovia či primátori priamo volení a ľudia tak majú možnosť delegovať spomedzi seba svojich reprezentantov. Na nich potom závisí, ako sa ich požiadavky budú presadzovať a transformovať do praxe. Istý môj známy porovnával oblasť veľkej politiky, ktorá sa robí v parlamente, s jazdou na invalidnom vozíku a sféru komunálnej politiky s jazdou na horskom bicykli. Chcel tým naznačiť to, že výsledky rozhodovania sa na komunálnej úrovni sú konkrétnejšie a rýchlejšie.

> Zdá sa, že veriaci ľudia majú obavy vstúpiť do politiky, lebo je to aj oblasť riskantných kompromisov. Ako sa s touto skutočnosťou vyrovnávate vy osobne?
Samozrejme, rozhodovanie na týchto miestach je v mnohých prípadoch veľmi ťažké, ale vychádzam z predpokladu, že konečné rozhodnutie musí byť pozitívne pre čo najväčší počet ľudí. Okrem modlitieb sa snažím čerpať aj z duchovnej literatúry a dokumentov, ako je napríklad Etika v politike. Tam sa jednoznačne uvádza, že politika kompromisu nemusí byť iba negatívna. Umenie je nájsť správne riešenie. Zo skúsenosti viem, že mnohí ľudia sa boja vziať zodpovednosť do vlastných rúk a hľadajú niekoho, kto za nich rozhodne. Preto je práca na miestach, kde sa treba rozhodovať, veľmi zložitá. A to najmä z duchovnej stránky rozhodnutia, lebo aj naoko jednoduché rozhodnutie môže človeka hlboko raniť.
Do komunálnej politiky som vstúpil v prvých oficiálnych komunálnych voľbách na podnet svojich priateľov, s ktorými som sa stretával ešte za komunizmu v mládežníckych náboženských spoločenstvách. Aj vo mne spočiatku prežívali predsudky voči pôsobeniu v politike, no Božia vôľa bola napokon iná. Mal som aj iné možnosti, ale tie ma nenapĺňali a nepovažoval som ich za zmysel svojho života. Práca v politike — ak ju chceme robiť dobre — je jednoznačne služba,. A je to ťažká služba.

Za rozhovor ďakuje Katarína Žáková
Snímka: autorka

hore na zoznam rubrík...

tiráž

kontakt