26. októbra 2003

43 / 2003

kultúra

úvod    

z domova    

duchovná obnova    

liturgia    

zo sveta    

vatikán    

pre deti    

mládež    

kultúra    

listáreň    

oznamy    

publicistika    

misie    

archív - ročník 2001    

archív - ročník 2002    

e-mail redakcii    

webmaster    

Nezabudnuteľná Edita Gruberová

V roku 1995 spievala Edita Gruberová (* 23. 12. 1946) v mníchovskej Štátnej opere Donizettiho Luciu di Lammermoor. Teda jedna z najlepších svetových koloratúrnych speváčok vystupovala ako primadona v najskvostnejšom diele Gaetana Donizettiho. A Marcel Prawy z Viedne, vychýrený znalec klasickej hudby a operných diel, sa vtedy vyslovil, že žiadna operná speváčka nikdy nepredstavila Luciu s takou dokonalosťou a nádherou ako Gruberová.

Osobný zážitok potvrdzuje chýr

Čo som pri mníchovskom vystúpení Edity Gruberovej zažil, prevýšilo všetky moje predstavy. Jej jasný, nežný, príjemný hlas, ktorým v nádherných koloratúrach vykreslila nešťastný osud manželky zavraždenej zo žiarlivosti, ma viedol k myšlienke: Ako je možné, že ľudský hlas je schopný rozzvučať sa s takou uchvacujúcou nádherou!?
Povznášalo ma i to, že ten hlas vychádza z úst mojej krajanky, ktorá sa raz vyslovila: „Som Slovenka a vždy ňou ostanem, hoci mi to prináša isté nevýhody.”
Keď pred siedmimi rokmi preberala od rakúskeho ministra kultúry a vedy Zlatý kríž I. triedy za vedu a umenie, vyznala svoje dojatie: „Najradšej by som od radosti plakala. Lebo my Slováci radi plačeme.” Rozumie sa, že tým chcela na európskej tribúne pripomenúť svoj pôvod, svoju vlasť, slovenské kultúrne korene.
Keď koncertovala v Mníchove na konzervatóriu, po predstavení ju čakali dva dlhé rady uchádzačov o autogram. Oslovil som strážcu pri stolíku umelkyne: „Som zo Slovenska a chcel by som pani Gruberovej povedať zopár slov.” Spýtal sa, v akej reči budem hovoriť. „V rodnej reči, po slovensky.” Umelkyňa započula náš rozhovor a spýtala sa, kedy som odišiel zo Slovenska. Keď som odvetil, usmiala sa: „Vtedy som mala jeden rok.” Jej bezprostrednosť mi dala odvahu opýtať sa na deň jej narodenia, aby som sa vtedy za ňu modlil. S rozžiarenou tvárou mi odpovedala: „Narodila som sa na Ježiška.” Keď som to hovoril nášmu organistovi, jeho matka poznamenala: „Preto má taký krásny hlas!” Pri inej príležitosti pani Gruberová prezradila, čo jej častejšie spomínala jej krstná mama - vraj ona hneď vedela, že bude speváčkou, lebo pri krste veľmi vysoko „spievala”.

Krásny hlas je Boží dar

Znalci opernej hudby a koloratúrneho spevu kladú Edite Gruberovej všakovaké otázky o pôvode jej hlasu. „Čo bolo vašou najmilšou činnosťou v detstve?” spýtal sa jej po vystúpení v Bregenzi hudobný vedec Karl Löbl. Bez rozmýšľania odpovedala: „Spievať!” Na jeho ďalšiu otázku sa vyznala: „Pán Boh mi dal krásny dar. Je mojou povinnosťou chrániť si ho a zdokonaľovať.” Táto odpoveď je istotne znakom jej priamosti a vyhraneného charakteru. Tým robí česť aj svojmu vychovávateľovi, evanjelickému farárovi Dr. Júliusovi Jankovi. Hovorieva o ňom s veľkou úctou. „On bol akoby mojím druhým otcom. Bez neho by som sa sotva bola stala speváčkou, tým menej opernou speváčkou. Mal pekný hlas a veľmi dobrý sluch. Hral na klavíri a čele.”
Pán farár si všimol, že Edita, vtedy pätnásťročná, má neobyčajne krásne vyvinutý hlas. Navrhol jej, aby spievala v kostole ako sólistka s jeho sprievodom na organe, ba ponúkol sa, že ju bude učiť i hre na klavíri. Edita súhlasila, ale myslela si, že to budú len sporadické cvičenia. Dr. Janko však nekompromisne trval na pravidelnom vyučovaní raz do týždňa, neskoršie dvakrát do týždňa, lebo chcel, aby svoj potenciál po čase zdokonalila na konzervatóriu. Prirodzene, učil ju bezplatne. Vedel, že jej rodičia nemali možnosť platiť jej hodiny klavíra. Vedomý si Editinho výnimočného spevného potenciálu, vyhliadol pre ňu starší klavír. Jej otec, aby ho mohol postupne vyplatiť, si popri zamestnaní našiel vedľajšiu prácu. Vtedy už začal veriť tvrdeniu klavírneho učiteľa, že Edita má predpoklady stať sa speváčkou svetového významu. Keď učiteľ navrhol dievčine, aby študovala operný spev, reagovala otázkou: „A dá sa z toho vôbec vyžiť?” Nazdávala sa, že by z nej mohla byť skôr zdravotná sestra.

Ľudský podiel na zverenej hodnote

Na konzervatóriu Edita venovala všetky svoje sily štúdiu. Pán Boh, ktorý jej dal veľké umelecké nadanie, jej isto-iste pomáhal na ceste k dokonalosti. Štúdiá absolvovala s vyznamenaním. V absolventskom diplome z roku 1968 je označená za najlepšiu študentku roka. Zdá sa, že k úspešnému štartu do života jej chýbalo len jedno - dobrý kádrový profil. Keď mala Editka dva či tri roky, jej otca odsúdili za kritické výroky o komunistoch a na päť rokov uväznili. To malo neblahé dôsledky aj pre výnimočne nadanú absolventku. Nenašlo sa pre ňu miesto v bratislavskej opere... Podpísala teda zmluvu s operou v Banskej Bystrici. Pre nádherný hlas ju čoraz častejšie pozývali koncertovať aj do cudziny. Doma sa však jej schopnosti nemohli naplno rozvinúť a uplatniť. Keď v marci 1971 koncertovala vo Viedni, rozhodla sa nevrátiť na okupované a „znormalizované” Slovensko. Stala sa sólistkou viedenskej Štátnej opery. Začala hosťovať vo významných operných domoch Európy, Ameriky a Japonska. Svojím spevom a prirodzeným prejavom všade oduševňovala. Po skončení jej árie v opere Ariadna na Naxe trval búrlivý potlesk 25 minút.

Nielen žiarivá spevácka, ale aj ľudská osobnosť

Po vystúpení v Mníchove, kde predstavila Luciu di Lammermoor, som sa rozhodol dôkladnejšie poznať túto neobyčajne obdarenú opernú speváčku. Čítal som všetky dostupné state a vyjadrenia v časopisoch i knihách, kupoval kompaktné disky a videonahrávky, nahrával som si jej vystúpenia vysielané televíziou. Postupne som čoraz lepšie chápal rozsah a hĺbku jej umenia, ale i jej osobnosť, charakter, dušu. Keď predstavuje svoje hrdinky, je zrejmé, že to už nie je jej vôľa, lež jej duša, ktorá preberá réžiu nad všetkými orgánmi - hlasivkami, ústami, tisíckami nervov v tvári, nad pohybmi celého tela.
Znalci opery ovenčili našu Editu Gruberovú prívlastkami superstar, kráľovná koloratúrneho spevu, diva divissima, fenomén nášho storočia, nenahraditeľná, nezabudnuteľná... Keď už tieto a iné tituly nestačili obsiahnuť jej spevácku osobnosť, začali ju oslovovať jednoducho Gruberová. Každý znalec klasickej hudby a koloratúrneho spevu vie, že to meno znamená krásu, vznešenosť, vrchol operného umenia, jasnosť a presnosť nôt, prirodzenosť prechodu z pianissima do fortissima a naspäť. Jej spev je taký prirodzený, že po skončení sa človek pýta, či spievala, alebo hovorila. Zrejme aj profesor Augustin Everding myslel na to, keď sa vyslovil, že Edita Gruberová má najkrajšiu reč, či spieva hovoriac, alebo hovorí spievajúc.

Cesta k dokonalosti

Titul „Gruberová” zahrnuje aj metódu, ako pracuje. Kým sa rozhodne pre niektorú operu, dôkladne preštuduje životný príbeh hrdinky, jej osobnosť a charakter. Súčasne skúma, ako hudba zvýrazňuje city a osobnosť hrdinky. Keď sú tieto zložky v súlade a vyhovujú i jej speváckemu naturelu, úlohu prijme. Výsledným efektom je vrcholný stupeň umeleckej dokonalosti a krásy. Zaviazanosť pociťuje i voči libretistovi a komponistovi, a preto sa aj ich dielo usiluje predstaviť čo najdokonalejšie.
K. Löbl po Belliniho opere Puritáni konštatoval: „Pani Gruberová, keď vás počujeme
spievať, myslíme si, že spev je tou najľahšou vecou na svete. Vysvetlite nám tajomstvo vášho spevu.” Speváčka presvedčivo objasnila, prečo svoje bremeno neprináša až na javisko: „Tou ťažkou prácou je štúdium, čas prípravy, kým si koloratúry osvojím tak, aby ich poslucháč vnímal ako ľahké.”
S darom hlasu dostala Edita i dar vytrvalosti, schopnosť študovať koloratúrne noty tak precízne, až ich ovláda s najvyššou dokonalosťou, so všetkými odtienkami, ktorými chcel komponista vyjadriť duševné rozpoloženie protagonistky. Výsledok býva ohromujúci, lebo speváčka zrastá s hudbou a súčasne sa absolútne vciťuje do životnej situácie opernej hrdinky, do jej radosti či sklamania, bolesti a utrpenia.

Bravúrne kritiky, oslavné recenzie

V mesačníku Opernglas recenzent Gruberovej prednesu v opere Lucia di Lammermoor píše: „Keďže spevná akrobacia u nej nie je cieľom, ale slúži jedine na zvýraznenie citov a dramatickosti, predstavuje Luciu tak, že to ide až pod kožu poslucháča.”
Aj nemecký hudobný vedec Klaus Adam po opere Puritáni vyzdvihol: „Edita Gruberová v každej note žije osud utrápenej Elvíry.” A to možno povedať o každej hrdinke, ktorú predstavuje. V modulácii jej spevu, vo výraze tváre a v pohyboch tela číta duševný stav protagonistky aj ten, kto neovláda taliančinu.
Klaus Podak, popredný nemecký znalec klasickej hudby, keď analyzoval Donizettiho hudbu, na adresu pochybovačov sa vyjadril: „Kto videl Editu Gruberovú v operách Anna Bolenová alebo Linda di Chamounix, Maria di Rohan, Roberto Devereux a po nich sa nepresvedčil o kráse Donizettiho hudby, navždy zostane operným nedochôdčaťom.”
Nemecký hudobný analytik Thomas Wörderhoff v časopise Die Weltwoche napísal: „Len géniovia veľkosti Edity Gruberovej dávajú koloratúrnemu spevu právo na existenciu.”
Historik opery Marcel Prawy sa v kruhu kolegov spýtal, či poznajú sólistu alebo sólistku s takým dokonalým prevedením operného spevu, že to v histórii nemá páru. Všetci jednomyseľne kričali: Edita Gruberová ako Lucia a Zerbinetta!
Významný rakúsky dirigent Karl Böhm po uvedení Straussovej opery Ariadna na Naxe navštívil Editu Gruberovú, ktorá spievala Zerbinettu, a zvolal: „Keby tu mohol byť Strauss, isto by ti povedal: ,Edita, túto operu som komponoval iba pre teba!‘”
Zaujímavú mozaiku predstavujú i výroky a dojmy poslucháčov bezprostredne po vystúpeniach Edity Gruberovej. Princ Charles po mníchovskom uvedení opery Anna Bolenová poďakoval Gruberovej týmito slovami: „To bola najkrajšia interpretácia Bolenovej, akú som kedy počul.”

Obapolná úcta pomáha dozrievať

Milovníci spevu Edity Gruberovej dostávajú od nej nielen veľké umelecké dary, ale aj úprimné prejavy priateľstva, vzájomného oduševnenia a vďaky za neskrývané city a uznanie. Ona si naozaj ctí svojich ctiteľov, spieva predovšetkým pre nich a ich potlesk je pre ňu najkrajšou odmenou. Kto ju pozná bližšie, ten vie niečo aj o jej sympatickej bezprostrednosti, až detskej úprimnosti a priezračnosti, o nádhernej ľudskej čistote a skromnosti. Gruberová sa vie teplo zahľadieť i na neznámeho čakateľa na autogram a priblížiť sa mu ako k členovi svojej širokej rodiny. Pri nej nik nemusí mať tiesnivý pocit malosti ani vtedy, keď si uvedomí, že jej interpretácie už niekoľko desaťročí píšu a obohacujú dejiny operného spevu.
Vo februári uplynulo 35 rokov odvtedy, čo Edita Gruberová debutovala v rodnej Bratislave ako Rosina v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. Ani v 36. roku speváckej kariéry jej hlas nestráca sviežosť, zápal, silu, mnohorozmernosť, nedostihnuteľné rozpätie. Sú v ňom uložené všetky farby - priam ako v škále žiarivej letnej dúhy. Edita Gruberová už viac ako tri desaťročia ostáva svetovou kráľovnou koloratúrneho spevu. V dejinách opery nenájdeme obdobu takej dlhej

hviezdnej kariéry. Vojtech BUCKO
Snímky: archív autora

HUDOBNÉ OKIENKO

Na krídlach anjela za milovaným slnkom

Anjel - meditácie a modlitby sestry Zdenky (CD)

Scenár a interpretácia textov: Eva Žilineková; hudobná spolupráca: Igor Baar; spev: Monika Baarová. Vyšlo vo vlastnom náklade. Technická realizácia: Štúdio B & B

S úzkosťou v srdciach, ale s o to väčšou túžbou sme sa vydali na cestu splniť si sen i povinnosť pod jedným menom - Anjel... Zdá sa to paradoxné? Vo svete komercie je potrebné nájsť duchovný bod, ktorý dáva vnútornú istotu, trošku pribrzdí náš zhon a privedie nás priamo k podstate nášho života. Nám sa k tejto potrebe pridal fakt, že opäť budeme mať možnosť nechať v sebe znieť to krásne a povzbudzujúce z úst Svätého Otca: „Nebojte sa...!”
Vďaka zázračnej Božej pomoci sa podarilo prekonať všetky prekážky, ktoré neraz uberali z ľudskej sily, a k slávnostnému dňu blahorečenia sestry Zdenky môžeme prispieť jej meditáciami a modlitbami (v roku 2002 pripravenými pre vydavateľstvo Nové mesto Antonom Habovštiakom) s pôvodnou meditatívnou hudbou Igora Baara na CD nosičoch.
Sen o anjelovi v ľudskom tele a vzdanie úcty obeti krutého mučenia päťdesiatych rokov sa pri príchode Svätého Otca stali skutočnosťou a na pulty našich predajní pribudol Anjel. Autorka scenára a interpretka mimoriadne vzácnych textov sestry Zdenky, autor hudby, vokalistka, autor grafického stvárnenia a štúdio všetkým ctiteľom našej prvej blahoslavenej želajú veľa umeleckých, no najmä duchovných zážitkov. S veľkou radosťou ho venujú Svätému Otcovi pri príležitosti jeho vzácnej tretej návštevy Slovenska.

Ev Žilineková

Atlét na Petrovom stolci /17

Zakončenie synody

Dňa 9. júna 1979 sa pápež Ján Pavol II. vrátil z Nového Targu do Krakova na Wawel - do slávnej katedrály, v ktorej sú v umelecky spracovanom relikviári uložené ostatky sv. Stanislava, krakovského biskupa a mučeníka, patróna Poľska. V tejto „svojej” katedrále zavŕšil Pastoračnú diecéznu synodu Krakovského arcibiskupstva, ktorú pripravoval ešte ako arcipastier Krakova. Synoda mala za cieľ preskúmať, ako možno učenie Druhého vatikánskeho koncilu uviesť do života. Päťsto rozličných skupín pracovalo na synodálnych textoch a rozhodnutiach a všetky sily rozsiahlej arcidiecézy sa mobilizovali na toto veľké podujatie. V tých dňoch pápež prežíval radosť, že môže ukončiť synodu, ktorá bola jeho hlavnou starosťou, kým bol na stolci sv. Stanislava ako pastier tejto dôležitej metropolitnej diecézy.
Po slávnostnej bohoslužbe na Waweli sa Ján Pavol II. odobral na Skalku pri Krakove, kde bol zavraždený sv. Stanislav. Aj tu ho prijali nadšené zástupy. Po svätej omši sa stretol s mládežou, najmä s členmi mládežníckeho katolíckeho hnutia Oáza. Mladým ľuďom kládol na srdce, aby spoločnou modlitbou, rozjímaním nad Svätým písmom a radostným spoločným životom prehlbovali svoj duchovný život a tak sa pripravili na plodný apoštolát vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Ako v Gniezne a v Čenstochovej, aj tu Svätý Otec nadviazal veľmi srdečný dialóg s mladými priateľmi, ktorí mu pripravili ozaj nezabudnuteľné chvíle. Mladí sa nevedeli nijako rozlúčiť so svojím vzácnym hosťom a aj po jeho odchode dlhý čas zotrvali v modlitbe a speve.

Medzi chorými

V sobotu ráno, v predposledný deň svojej návštevy v Poľsku, sa Svätý Otec stretol s pedagógmi a so študentmi Teologickej fakulty Jagelovskej univerzity v Krakove, kde kedysi študoval, získal doktorát, bol profesor a už ako arcibiskup rector magnificus.
Potom bolo na programe stretnutie s chorými v bazilike františkánov. Na pápeža tam čakali stovky chorých. Mnohých požehnal, pozdravil, potešil. V krátkom príhovore medziiným povedal: „Vy, chorí bratia a sestry, ste osobitným spoločenstvom v Cirkvi. Ježiš Kristus je medzi vami prítomný celkom zvláštnym spôsobom. Vaše postavenie v spoločnosti mnohí považujú za veľmi smutné, ale z kresťanského hľadiska vy ste privilegovanou skupinou. Ste slabí, niekedy sa nemôžete ani hýbať, ale Duch Svätý je schopný urobiť, aby sa aj vo vás uskutočnila plnosť ľudskej a kresťanskej osoby. Som vaším veľkým dlžníkom. Vy ste prameňom nadprirodzenej sily na obrátenie hriešnikov. Vy ste moja sila!”

Kríž - práca - viera

Krátko popoludní odletel Svätý Otec vrtuľníkom do Mogily (je to jedna zo štvrtí Novej Huty na periférii Krakova). Zo štadióna v otvorenom aute prešiel do kláštora cisterciánov a potom sa pri Kostole Svätého kríža zúčastnil na svätej omši. Cestou ho pozdravovali nespočetné zástupy veriacich, ktoré mu volali na slávu, sypali na cestu kvety, spievali nábožné piesne. Keď pápež zostúpil z auta a prichádzal k oltáru, ľudia mali dojem, ako keby po schodoch stúpal až do neba. Otcovia cisterciáni totiž dali veľký oltár vystaviť veľmi vysoko, priamo pod strechou kostola, aby aj veriaci, ktorí v záhrade kláštora nenašli miesto a zostali za múrom, mohli vidieť Svätého Otca a sledovať liturgiu. V homílii pápež okrem iného povedal: „Hľa, znova som pred týmto krížom, ku ktorému som často chodieval ako pútnik, pred krížom, ktorý je pre nás kresťanov najvzácnejšou pamiatkou nášho Spasiteľa. Pri tomto kríži vyrástla v posledných rokoch Nová Huta, moderné priemyselné mesto. Hoci sa časy menia, pravda o ľudskom živote a duchu, ako sa zjavuje prostredníctvom kríža, nezaniká, je vždy aktuálna. Dejiny Novej Huty sa píšu aj prostredníctvom kríža. Najprv prostredníctvom tohto starého, ktorý je tu v Mogile, a potom aj toho druhého, ktorý bol nedávno postavený neďaleko.” (Svätý Otec mal na mysli kríž, ktorý veriaci v tomto priemyselnom stredisku postavili ako náhradu za kostol, kde na otvorenom priestranstve slávili Eucharistiu.)
„Tam, kde sa objavil kríž, tam prišlo radostné posolstvo, začalo sa ohlasovanie evanjelia. Ten nový kríž predpovedal zrod novej Cirkvi, hlboko zapísaný v mojom srdci. Zanechajúc arcibiskupský prestol sv. Stanislava, odniesol som si ten kríž so sebou do Ríma ako vzácnu pamiatku našich moderných čias.”

Cirkev nemá strach z práce

Svätý Otec rozvinul aj úvahy o práci: „Kresťanstvo a Cirkev nemajú strach z práce. Neboja sa systému, ktorý sa zakladá na práci. Ani pápež sa nebojí pracujúcich. Sú mu veľmi blízki a drahí, veď vyšiel z ich radov. Pracoval v kameňolome v Zakrówku, v kotolni Solvay v Borku Faleckom a Novej Hute. Prostredníctvom všetkých pracovných skúseností sa naučil znovu poznať evanjelium. Uvedomil si, ako hlboko je súčasná problematika ľudskej práce zakorenená v evanjeliu, aké je priam nemožné vyriešiť ju bez neho. Moji drahí, zapamätajte si jednu vec — Kristus by nikdy nesúhlasil s názorom, že človeka treba považovať iba za nástroj produktivity. Ježiš Kristus sa nechal ukrižovať, aby sa postavil proti každému ponižovaniu, aj proti ponižovaniu človeka prácou.”
Po svätej omši sa Ján Pavol II. vrátil do Krakova. Cestou do Katedrály Panny Márie na hlavnom námestí, kde sa mal stretnúť s rehoľníčkami, sa zastavil na cintoríne a pomodlil sa pri hrobe svojich rodičov. Hoci návšteva cintorína nebola vopred oznámená, na mieste sa zhromaždilo veľa ľudí. Keď Svätý Otec prišiel v otvorenom aute, netlieskalo sa. Všetci vytrvali v tichosti a modlitbe, až kým pápež vyšiel z cintorína a znova nasadol do auta. Potom potlesk a hlasné volanie nemali konca.
Večer Svätý Otec prijal v arcibiskupskej rezidencii v Krakove zahraničných hostí, kardinálov a biskupov. V krátkom prejave predstavil sv. Stanislava ako dobrého pastiera, ktorý bol ochotný za svoje ovečky položiť život. Prejav zakončil slovami: „A pretože pri tejto mimoriadnej príležitosti chcem všetkým niečo zapriať, želám vám, aby táto spoločná úvaha o udalostiach, ktoré sa odohrali pred 900 rokmi, vám pomohla vidieť ešte s väčšou prezieravosťou poslanie kresťana v Cirkvi v dnešnom modernom svete. V tejto chvíli, keď Európa hľadá nové vlastné a primerané cesty spolunažívania, je to veľmi dôležité.”

(Pokračovanie)
Z knihy Pauly Terbosovej
Atlét na Petrovom stolci,
nakladateľstvo M. P. K., Bern 1981

Snímka: archív

hore na zoznam rubrík...

tiráž    

 kontakt