|
úvod
z domova
duchovná obnova
liturgia
zo sveta
vatikán
pre deti
mládež
kultúra
listáreň
príbeh
dokumenty
oznamy
téma
misie
archív - ročník 2001
archív - ročník 2002
archív - ročník
2003
archív - ročník
2004
archív - ročník
2005
archív - ročník
2006
e-mail
redakcii
webmaster
|
|
|
Každý deň stretnúť človeka
Pred vyše rokom sme v advente žili v očakávaní, ktoré bolo o čosi väčšie ako po iné roky. Práve na Vianoce sa naša sedemčlenná rodinka mala rozrásť o ďalšieho člena. Tehotenstvo prebiehalo bez väčších problémov, gynekológ mi iba povedal, že bábätko má väčšiu hlavičku. A keďže sa nechcelo otočiť do správnej polohy, pôrod mal byť sekciou.
Predtým som však ešte navštívila iného lekára, ktorý mi urobil aj kontrolné sono-vyšetrenie a vypytoval sa ma, na akých vyšetreniach som bola. Hneď som vytušila, že niečo nie je v poriadku. Povedal mi, že moje bábätko nemá poriadne vyvinutý mozog a je len otázkou času, kedy zomrie. Bol to pre mňa šok. Ihneď ma hospitalizovali a pripravovali ukončenie tehotenstva. Celé poobedie a noc mi hlavou vírili nezodpovedané otázky: Prečo to lekár nezistil skôr? Ako to prijme manžel, deti, rodina? Ale napriek tomu som bola presvedčená, že je to moje, naše dieťa a že ho budem ľúbiť také, aké je.
Ráno 15. decembra prišla na svet naša malá hviezdička – Lujza. Narodila sa s rázštepom chrbtice (spina bifida) a rozvinutou vodnatieľkou mozgu (hydrocefalus). Pre riziko infekcie som ju videla až na siedmy deň, ale manžel (ktorý mi bol veľkou oporou), mi vravel, aká je krásna. Primár novorodeneckého oddelenia mu pritom oznámil, že ide o veľmi vážne postihnutie, že je len otázkou času, kedy zomrie. Vtedy mu manžel povedal, že nám pomôže iba zázrak. „Tu už ani zázrak nepomôže,“ odpovedal primár. Ešte v ten deň bola Lujza prevezená do vyššieho zdravotníckeho zariadenia v regióne, kde mala podstúpiť závažnú operáciu. Po nej lekár manželovi oznámil, že dcérka s menšími problémami zvládla operáciu chrbtice, a aby sme nezúfali, lebo medicína dnes dokáže divy. Vtedy prišiel za mnou do pôrodnice veľmi šťastný. Ale keď sa bol na malú pozrieť druhý raz, už to, čo lekár vravel predtým, nebola pravda, vraj nastal nejaký „omyl vo vyšetreniach“. Z dôvodu nedostatku miesta pre matky som nebola prijatá do nemocnice, malú som nemohla dojčiť, a tak sme materské mlieko nosili do nemocnice.
Asi po týždni začal napredovať hydrocefalus, čo sa prejavilo rastom hlavičky. Keď sme sa informovali, ako lekári chcú postupovať ďalej, pani doktorka nám bez akéhokoľvek ohľadu oznámila: „V jej prípade to nie je život ohrozujúce, aby som počas vianočného režimu volala neurochirurga.“ Kruté slová, pri ktorých sa mi z očí rinuli slzy. Ako keby hovorila o nejakom odpade, nie o ľudskej bytosti.
Pani doktorka chcela byť k nám asi „ohľaduplná“, keď nám vravela, aby sme si hľadali ústav, lebo vraj potom, keď to už doma nebudeme zvládať, to určite nebude také jednoduché. V danom zariadení však mali „vianočný režim“ do 10. januára a až 12. januára po zainteresovaní iného lekára riešili narastajúci hydrocefalus zavedením zvodu odvádzajúceho mok do brušnej dutiny, a to napriek tomu, že rana na chrbte po predchádzajúcej operácii stále mokvala. Naša malá bojovníčka prekonala po operácii vážnu infekciu, ale zvládla to. Keďže jej hlavička bola veľká a ťažká, bolo veľmi dôležité polohovanie. Neviem, kde nastala chyba, ale z daného zariadenia odchádzala s preležaninami na obidvoch stranách hlavičky, z čoho boli zhrození aj zdravotníci v inom zariadení, kde nás preložili.
Existuje však liek na všetko: trošku chcenia, blízkosť, láskavé ruky a srdce milujúcej matky urobia s bábätkom ozajstné zázraky. Počas roka sme prešli všeličím, radosť striedal smútok, niekedy beznádej. Zdravotný stav sa viackrát zhoršil, asi dvakrát bol kritický, vyžadoval si viacero niekoľkotýždňových pobytov v nemocnici, niekoľko vážnych vyšetrení a operácií. Moja vďaka patrí všetkým, ktorí nám poradili a pomohli, aby sme sa dostali do zariadenia, kde s malou a so mnou zaobchádzali ako s ľuďmi. Vďaka im sme dnes tu. Lujza síce nikdy nebude chodiť, ale jeden vynikajúci lekár a človek povedal: „To sa môže stať aj zdravému človeku, ak ho zrazí auto. A čo potom s ním? Zabijeme ho?“ A dodal: „Lásku vám takéto dieťa prejaví rovnako intenzívne a úprimne ako ktorékoľvek iné.“ Niekedy stačí naozaj tak málo – každý deň stretnúť človeka.
Lujza ma naučila všetko brať ako dar, za ktorý každý deň ďakujem a som presvedčená, že nám dá ešte oveľa viac – naučí nás byť ľuďmi.
MÁRIA, Žilina
Snímka: Jozef Sedmák
Ubližujeme si navzájom?
Na hodine slovenského jazyka som študentom tretieho ročníka na strednej škole zadala tému slohovej práce: Ubližujeme si navzájom?
Dalo sa očakávať, že odpovede týchto mladých ľudí budú pozitívne, teda, že si ubližujeme a že sa nebodaj aj oni stretli s nejakou formou násilia. Moje očakávanie sa, bohužiaľ, splnilo a všetci konštatovali: Áno, ubližujeme si. Zaujímavé však bolo, že väčšina z nich uviedla, že informácie o ubližovaní si, o katastrofách, týraní či znásilňovaní dennodenne počuť v rádiu či televízii, ale oni to počúvať nechcú, a teda naše televízne noviny so súhrnom takýchto správ radšej ani nesledujú.
Nemyslím si, že moji študenti chcú pred násilím, ktoré je určite nielen v správach, zatvárať oči. Veď mnohí s ním majú osobnú skúsenosť, a to práve tú negatívnu ako obete násilia. I keď, čo je negatívnejšie: byť obeťou, alebo násilníkom? V každom prípade tento postoj k počúvaniu správ o násilí o niečom svedčí.
Mladí potrebujú žiť, potrebujú mať ideály, vidieť svet, ktorý im ponúka otvorenú náruč. Potrebujú pozitívne vzory. Chvalabohu, keď môžeme konštatovať, že ešte existujú mladí ľudia, ktorých násilie nefascinuje a ktorí prepínajú kanály plné brutality. No v budúcnosti to tak nemusí byť.
Ktovie, aká atmosféra by zavládla v našich rodinách, keby aspoň jeden deň odzneli vo všetkých večerných televíznych novinách samé pozitívne správy. Keby sa nám z éteru hrnuli jedine kladné informácie: o národoch, ktoré podpísali mier, o politikoch, ktorí podporili charitu, o matke, ktorá prijala svoje piate dieťa, či o študentoch, ktorí vyjadrili svoj záporný postoj voči násiliu...
ANDREA FECKOVÁ
Dobre utajený Karol
Počas vianočných sviatkov nám dve televízie pripravili filmové prekvapenie: Markíza a STV zaradili do svojho programu celovečerné dvojdielne životopisné filmy o Jánovi Pavlovi II. Kým STV siahla po osvedčenej talianskej verzii, Markíza to riskla a v rekordne krátkom čase zakúpila vysielacie práva na americký film, ktorý mal len niekoľko týždňov predtým premiéru vo Vatikáne.
Rozdiel v obsahu filmov i v postoji jednotlivých televízií bol zrejmý. Komerčná televízia urobila filmu veľmi slušnú reklamu a zaradila ho do hlavného vysielacieho času. Oplatilo sa. Film dosiahol sledovanosť takmer 800-tisíc divákov. Verejnoprávna televízia túto stránku absolútne podcenila: takmer žiadna reklama, názov filmu Karol sprevádzalo len strohé vysvetlenie, že ide o psychologický film, a navyše prvý diel filmu bol zaradený na čas, keď si väčšina rodín na Slovensku sadá k štedrovečernému stolu. Pritom v ten istý deň šiel v hlavnom vysielacom čase lacný film o Santa Clausovi a kreslená rozprávka.
Je to neznalosť programovej štruktúry, alebo zámer? Škoda. Pretože práve film, ktorý STV odvysielala, bol kvalitnejší než americká verzia. Je ľahké hovoriť, že takýto typ programu nemá sledovanosť, a preto nie je zaradený do hlavného vysielacieho času, ak „sa zabudne“ na jeho propagáciu.
Mal by som povedať, že televíziám patrí vďaka, že tieto filmy sa s takou rýchlosťou dostali aj k slovenskému divákovi. Vďačnosť však patrí iba komerčnej televízii. Pre verejnoprávnu by to totiž mala byť samozrejmosť – tentoraz nezvládnutá.
Budeme sa však i naďalej cítiť ako Palestínčania? Keď im Izrael zaberie desať kilometrov ich územia a potom na nátlak svetového spoločenstva o dva kilometre cúvne, osem kilometrov mu zostane. Nie je to tak za posledné roky aj s duchovným vysielaním verejnoprávnej televízie?
JOZEF K., Bratislava
Ilustračná snímka: archív
Spolu sme prežívali narodenie Ježiša
Keď v oknách našich domovov vidieť ligotajúce sa svetielka, keď sa každý snaží urobiť tomu druhému radosť, a hlavne keď nám Boh urobil radosť tým, že nám dal nádej vo svojom Synovi, aj náš kostol v Ruskove ožíva touto radostnou zvesťou.
Naša mládež sa živým hraním a stvárnením najdôležitejších postáv, ktoré prvé stáli pri zrode našej spásy, pokúsila priblížiť tú vzácnu jednoduchosť a lásku. Veľa sa už popísalo o tom, ako by sme mali prežívať Vianoce a nenaháňať sa za materiálnymi, ale za duchovnými darmi. Chcela by som preto poďakovať a vyzdvihnúť našich mladých, ktorí ešte stále majú záujem a radosť robiť niečo pre to, aby sa priblížili k láske menom Ježiš.
Verím, že všetci, ktorí sa prišli pozrieť na toto naozaj prežité a živé slovo, doplnené príjemnou hudbou, odišli z kostola povzbudení a natešení z toho, že naši mladí nám vliali trochu radosti a elánu do ďalších dní, v ktorých sa každý vráti do svojho uponáhľaného
sveta.
DARINA DZUROVÁ, Ruskov
Poďakovanie
Ctení čitatelia,
sme radi, že viacerí z Vás zareagovali na našu výzvu a napísali nám o prežívaní viery vo svojej rodine. V júli sa totiž v španielskej Valencii uskutoční 5. celosvetové stretnutie rodín. Podujatie je príležitosťou svedčiť o význame rodiny aj v dnešnom svete. Na stránkach Katolíckych novín preto chceme prinášať svedectvá o živote Vašich rodín a spoločne hľadať odpovede na problémy, ktoré Vás trápia. Dúfame, že prvé príspevky publikované v Listárni inšpirujú aj ďalších čitateľov.
Osobitne chceme poďakovať nasledujúcim pisateľom: Sestra Magdaléna Leutterová SSpS, ktorá pôsobí v Austrálii, nám napísala, ako sa počas Vianoc zúčastnila na svätej omši slovenskej komunity v Sydney: „Bolo nás okolo 60 veriacich – od mesačného bábätka až po tých skôr narodených. P. Viktor Štefko SVD, ktorý je tu slovenským farárom, mi s hrdosťou povedal, že počas polnočnej svätej omše kostol praskal vo švíkoch. Vždy dobre padne pomodliť sa a zaspievať si spolu s ostatnými v rodnom jazyku.“
Pani Anna Poljaková zo Žiliny sa podelila so svojím zážitkom z polnočnej svätej omše v kapucínskom kostole: „Pozoruhodná hra na akordeóne a pôsobivý spev začali vzbudzovať pozornosť a zahrievať ľudí, ktorí sa po liturgii zhromažďovali pred kostolom. Ten istý kňaz, ktorý slúžil svätú omšu, teraz hral a spieval koledy, až sa nám nechcelo ísť domov. A tak sme sa pridali a spolu s ostatnými kapucínmi spievali z plného hrdla.“
Pani Linderová zo Sekúl je vďačná za jasličkovú pobožnosť, ktorú pripravili deti spolu so svojimi učiteľkami a s miestnym kňazom Milanom Čanigom: „Všetci sme sa z toho tešili, bol to krásny zážitok. Stretnutie bolo zakončené požehnaním a piesňou Tichá noc, ktorú náš farár sprevádzal na husliach.“
Za príspevky ďakujeme aj Jozefovi Schmidtovi z Modry, Jánovi Gerulovi z Veľkých Kostolian, Jozefovi Blahovi z Novej Bane a Marcele Mikušovej z Návojoviec.
Tešíme sa na ďalšie listy.
REDAKCIA
Veľká biblická internetová súťaž pre celú rodinu
Súťažná otázka na 3. nedeľu v Cezročnom období
(22. januára):
Čo hlásal Ježiš, keď prišiel do Galiley po tom, čo uväznili Jána Krstiteľa?
Odpoveď, ktorú nájdete v Mk 1, 14 – 20, posielajte do 24. januára prostredníctvom internetovej stránky www.rodinabb.sk alebo poštou na adresu: Diecézne pastoračné centrum pre rodinu, Kapitulská 21, 974 01 Banská Bystrica.
Vyžrebovaným víťazom z nedele Narodenia Pána, ktorý získava 1 000 Sk, sa stala rodina Haluzová z Krupiny a víťazom z nedele na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky rodina Hvozdíkovcov zo Sečoviec.
|
